Dvanásť komnát roka [#výzva12]

[FEB] Tenisky namiesto črievičiek

Očami behala po číslach, zapísaných na kovových štítkoch a porovnávala ich so zoznamom v rukách. Keď našla číslo sedem, odškrtla si ho a papierovú súpisku vyložila na podlhovastú nádobu. Pomocou strojov dopravila nájdený predmet z chladiacich boxov na predom určené miesto.

Letmo nadvihla drevenú dosku, čím odkryla ženu ležiacu vo vnútri. Oči mala zavreté, na perách sa jej črtal jemný úsmev a vlasy mala úhľadne sčesané na bok. Bola bledá ako mramor, pričom odtieň jej pokožky splýval s výplňou nádoby. Viac nevidela, ani nepotrebovala. Do očí sa jej nahrnuli slzy, no udržala ich. Nacvičeným pohybom rakvu opäť zatvorila a s rozmazaným pohľadom ju vložila do rozpálenej pece.

Zosnulá bola tak mladá, skoro rovnako ako dievčina, ktorá kremáciu sledovala už niekoľký krát vo svojom živote. Napravila si pracovný odev a zahľadela sa na okienko pece ešte sústredenejšie. Sledovala, ako plamene ohňa olizovali drevené steny rakvy. Ako ju svojou žiarou pohlcujú a zanechávajú iba čierne obhorené kusy. Tá žena mala isto iba život pred sebou a aj napriek tomu, skončila tu. Dievčinu to mrzelo a miestami ľutovala, že do rakiev strkala nos. Ale brala to tak, že takto sa s tým človekom lepšie rozlúčila. Aj keď to nebolo treba...

Ešte raz sa pre istotu pozrela na zoznam, ktorého konkrétne číslo porovnávala s tým na  kovovom štítku. Sedelo to, a tak sa trochu uvoľnila. Teda, ak sa to v tejto situácii dalo. Počkala takú hodinu a predom ďakovala rodine za výber topoľového dreva rakvy. To horelo najrýchlejšie, čiže tu nemusela stáť dlho. Keď bol proces hotový, odovzdala všetko potrebné kolegovi, ktorý mal dnešný deň na starosti úpravu popola. Zvyčajne všetko vykonávala ona.

Dnes skončila o niečo skôr, pretože mala predom vymyslené plány na večer. Niekto by možno očakával, že sa chystá na rande alebo možno na párty s kamarátmi. Ani jedna možnosť však nebola pravdivá. Mala doma rozrobený svoj výtvor, na ktorom pracovala už preveľmi veľa nocí. Chýbalo vážne málo a už mohol byť práve dnes hotový. Bola z toho úplne nadšená a nemohla sa dočkať, kedy bude môcť pokračovať.

Tuhšie si k sebe pritisla kabát a rozbehla sa ulicou. Fúkal ešte stále studený vietor, aj keď vo vzduchu už bola cítiť jar. Nebo bolo zamračené a vyzeralo to, že o chvíľu spŕchne. No ani trochu jej to náladu pokaziť nemohlo. Dokonca ani jej dve nevlastné sestry, ktoré tiež čiastočne mohli za to, že jej práca ešte nebola hotová. Stále ju zamestnávali svojimi otravnými maniermi a nikdy neboli spokojné.

Pokrútila hlavou, ako keby sa snažila nepríjemné myšlienky zahnať do úzadia. Podarilo sa jej to, a to len vďaka pútaču, vďaka ktorému chvíľu s otvorenými ústami hľadela pred seba.

Pozeral sa priamo na ňu so širokánskym úsmevom, odhaľujúc tak dokonalý biely chrup. V čokoládových očiach sa mu odrážali iskierky radosti, ktoré však boli zapríčinené len odrazom blesku z fotoaparátu. To dievčinu vôbec nenapadlo. Veď, prečo aj? Aj tak ho hltala pohľadom. Pod jeho čerstvo oholeným strniskom stálo úhľadným písmom napísané Prince Charming.

Ešte hodnú chvíľu sa rozplývala nad jeho perfektne sumernou tvárou, až pokým ju nepristihol postarší pán. Rozpačito sa na neho s červenou tvárou usmiala a pobrala sa rýchlosťou blesku preč.

Nikto jej tú menšiu chvíľku slabosti predsa nemohol mať za zlé. Ten mládenec bol pre ňu niečo ako vzor, kvôli ktorému začala pracovať na svojom diele. Vždy milovala prírodu a snažila sa správať čo najviac zodpovedne, aby aj ona k jej ochrane aspoň trochu prispela. A vtedy zistila niečo o ňom, ako uskutočňuje rôzne podujatia na záchranu našej Zeme. Od sadenia stromčekov, triedenia odpadu až po prispievanie úctyhodných čiastok na bezpečné odstraňovanie skládok. Zamilovala sa do neho, nielen kvôli vzhľadu, ale aj činom. A on pritom ani nevedel, že existuje.