Tancujúce hnedé oči po zákrutách stien.
Ostáva mi v mysli, či sa vám prihovoriť smiem.
V okamihu zdá sa odpoveď byť jasnejšia než jasná
a predstava, to je o mnoho krajšia ako krásna.
V prúde viet túžim sa stratiť s vami,
prehnať slová úzkymi dolinami.
Vaše vlasy, sťa rieka pokojná
rozpína sa na ramenách, celkom podvojná.
Obrazy byť s vami, zdajú sa byť viac než priame,
srdce mi však odskočí z tej istej vášne
s akou ste mi na hruď pripli krvou zliate brošne.
Vravíte, že láska neoblomná je, nemožno jej prikázať na koho sa jej hodí vaše ľúbenie.
Svoj život však v pokoji a slobode túžila bych žiť,
pochop prosím, že nemožno mi nasilu sa zaľúbiť.
Viem, že žiadaš ma, aby som sa posnažila,
vieš ale, že moja láska k tebe by bola veľmi klamlivá.
Nazdávaš sa, že nič viac ako moje srdce ti ku šťastiu nechýba.
Nepredstaviteľné je predsa skrotiť leva.
Keď ju nemá, tak ti jednoducho lásku nedá.
Rozumiem, že s prebodnutým srdcom poťažko sa brodiť, sľubujem ti však, že svoju priateľsky vernú lásku ti môžem naveky sľúbiť.
Žiaľom moje oči horia, že nie som schopná dať ti to, v čo tvoje city veria.
Hovoríš: ,,Keď ti nemožno ma ľúbiť, chápem, že tvoje srdce si nemožno vynútiť. Teraz by som si aj veľmi želal, aby som ti činy s tvojím chladom opetoval, pretože neznesiem ten pohľad, keď sa tvoje srdce ponorí do duše inej...
tej nanovo zasľúbenej."
Ty, však navždy ostaneš láskou môjho života, pred ktorou som zbabelo ušla a inou cestou sa vydala.
Moje srdce nikdy nezanevre na city, ktorých som sa pre svoj strach z lásky zbabelo vzdala.
Keby čas sa vrátiť dal, a ty by si sa svojej milej vzdal, rozhodnutie učinila by som nové.
Teraz však, je dovolené pomyslieť len
na lásku ako medzi sestrou a bratom,
kým cvrček lásky neprilinie opäť na obe srdcia a nevykúpi ich citom cennejším než je samo zlato.
