somebody that i used to know | larry au

VIII.

 i've never felt more alone

     Potichu som sedel na parapete okna, po chrbte ma jemne hladkala zažltnutá ťažká záclona, dodávajúc mi tak nejakým spôsobom oporu.. Istým spôsobom mi pripomínala ruku niekoho blízkeho, niekoho, kto má o vás starosti a chce vás ukľudniť, no nepotrebuje k tomu žiadne slová, stačia dotyky.. Bol to pre mňa veľmi známy, no zároveň cudzí pocit a prvýkrát sa mi stalo, že som spojil do seba dve tak nezlučiteľné veci. A vlastne mi nato stačila iba obyčajná záclona.

S Dominicom to už bola dlhšia doba, čo som s ním prehovoril. V deň môjho stretnutia sa s Harrym sa prakticky vyparil, úplne zmizol, no na tieto jeho počiny som bol už prakticky zvyknutý, nebolo to nič nezvyčajné. Práve v tejto chvíli som ho však potreboval a práve v tejto chvíli jeho pomocnú ruku nahrádzala záclona.

Dominic tu však fyzicky nebol a ja som si zrazu prišiel tak sám ako ešte nikdy predtým, aj napriek tomu, že mi do života vtúpili hneď dvaja noví ľudia.

Toto bol moment, kedy som sa v Harrym; a hlavne v sebe, stratil. Netušil som na čom sme, či sme vôbec priatelia, alebo len obyčajní známi. Či vôbec chcem, aby sme boli známi alebo priatelia. Celkom ma to aj mrzelo.

V jednej chvíli sa mi páčila Harryho pozornosť, v druhej som ho ani len nechcel vidieť a ani cítiť. Otázne bolo, či som nechcel cítiť jeho, alebo jeho až prílišnú starostlivosť o mňa, strašilo ma to... Zdalo sa, akoby sa nechystal vzdať, akoby chcel spoznať mňa ako osobnosť. Snažil som sa nad tým príliš nerozmýšľať, nejak sa odreagovať a dopomáhal tomu celkom aj fakt, že žiadnu odozvu z Harryho strany som nepočul. A zrazu nebol preč len Dominic.

Počul som, ako mama dole niečo varí, ako si potichu pospevuje do melódie hudby a popri tom búcha s hrncami. Bolo už pomerne neskoro, pred pár minútami prišla z práce a len čo vošla dnu, rovno vstúpila do kuchyne. Inokedy by som bol za to rád, teraz by som ju však potreboval tu, pri sebe.

Ani neviem prečo som sa kvôli tomu tak rozcítil, prečo mi to zrazu prišlo tak zvláštne a ešte horšie bolo, že som cítil istú ľútosť voči sebe. Nevedel som však prečo, veď doteraz som bol na samotu zvyknutý, nikto mi nechýbal a nikomu som nechýbal ani ja. Alebo som sa iba tváril, že mi nikto nechýba a nepotrebujem a netúžim po niekoho prítomnosti? Uvedomoval som si, že odpovede na tieto otázky sa nikdy asi nedozviem, aspoň nie tak skoro...

Po chvíli uvažovania som to vzdal, prestal som hľadieť na opršanú ulicu a z parapety zoskočil na posteľ. Na mojich perinách ležal vypnutý mobil, vo chvíli ako som však naň pozrel sa rozsvietil, oznamujúc mi tak upozornenie. Nechystal som sa pozrieť si ho, vlastne som telefón chcel odložiť a započúvať sa do ticha, iba do dažďa, ktorý narážal do okien a možno o niečo skôr zaspať a na chvíľku si oddýchnuť od mojich myšlienok. Keď som však periférnym videním na obrazovke zahliadol malé ružové srdiečko, okamžite som sa načiahol, pretože to znamenalo, že mi píše Dominic.

Ahoj Louis, ako dopadlo to stretnutie? (:

Nečakal som, že mi Dominic bude ohľadom tohoto písať, vlastne som nečakal, že mi bude vôbec písať.. Teraz mi však na mobile svietila správa práve od neho, nebol to žiadny hlúpy klam ani vtip, jednoducho to tak bolo. Práve sa konečne niekto ozval a zaujímal sa o mňa.

Nevedel som, čo mu nato mám odpísať. Ako to dopadlo? Neviem. Dobre či zle? Neviem. Dozvedeli ste sa viac o tom druhom? Ani nie.. Vysvetlil ti už aspoň jeho zvláštne správanie? Skôr ma o ňom ešte viac zneistil...

Bál som sa, že sa spýta akúkoľvek z týchto otázok a ja mu nebudem mať ako odpovedať, pretože sám som v odpovediach pátral. Už len otázka ako to dopadlo bola pre mňa celkom opovážlivou...