Tichý život (Denník z karantény)

2.

V nedeľu znenazdajky nasnežilo. Keď som vstávala od stola, aby som začala chystať jesť, zazdalo sa mi, že vonku poletuje pár zblúdených vločiek, nevedno odkiaľ – obloha bola ešte modrá a hoci bolo chladno, svietilo slnko.
Kým som do pece vložila pekáč, za oknami sa strhla úplná chumelica. Celý svet vybledol, v priebehu pár minút prikryl sneh záhradu aj pučiace stromy. Mačky pojašene skákali jemnou studenou pokrývkou, keď prebiehali z dielne do kôlne a späť.

Keď som na druhý deň ráno na svitaní išla po drevo, vodu v krhle pokrývala škrupina ľadu. Poklopkala som po nej ukazovákom a dotkla sa tak posledných zvyškov zimy. Pri nohách sa mi začala obšmietať Muf – zase sa jej v noci podarilo ujsť. Neskôr, keď slnko roztopilo aj posledné zvyšky snehu, vytiahla som si do závetria stoličku. Muf mi okamžite vyliezla na kolená, zohrievala sa a smiešne kýchala. Trdlo, musela si na útek zvoliť práve tú noc, keď opäť mrzlo?

Popoludní som sa išla prejsť do lesa. Vládlo v ňom usilovné, pokojným prirodzeným životom zaneprázdnené ticho. Stromy sa knísali vo vetre a ak nešumeli, tak vŕzgali; vtáky, hoc ich nebolo vidno, boli štebotaním všadeprítomné. Pozorovala som mach a drobné šišky, pripomínajúce zdrevenené púčiky ruží. Zvyšky odumretého života predchádzajúcej sezóny aj predierajúce sa formy životov nových. Na úbočiach už rástli fialky a kým som sa vrátila domov, niesla som si okrem kytičky aj za hrsť pokladov z lesa – konáriky, šišky, kamienky.

Večer, keď už bol deň príliš unavený na akúkoľvek činorodosť, som sa na zahľadela na lesný úlovok náhodne položený na masívnom drevenom stole. V tom nezamýšľanom zátiší bolo zvláštne čaro, akoby som sa dívala na fotku, ktorá zachytávala vzácny okamih pokoja medzi tým, čo už pominulo a čo sa ešte len začne. Dlho som naň ešte hľadela, kým som sa vybrala do postele.