Mafia Blood

10

,, zvládneš to? " spýtala sa ma Kristína pred vstupom do školy. Prešlo pár ďalších dlhých týždňov a pomaly smútok striedal neopísateľný hnev. Hnev, že by som bola schopná zabíjať každého kto sa mi postaví do cesty. Polícia je na mŕtvom bode - nikto nič nevidel, nepočul, žiadne odtlačky ani svedkovia. Tetu som pochovala pri rodičoch v malom okruhu ľudí. Denne mi chodili stovky emailov a správ od ľudí až to bolo smiešne. Pred naším domom sa urobil maličký pomník kde stále horia sviečky.

,, poďme na to. "zamrmlem si a vydám sa napospas škole, samozrejme nesmú chýbať ľútostivé pohľady a šepot.

,, akú máš prvú hodinu?" spýta sa Kris pri mojej skrinke.

,, nemčinu a ty? " odpoviem bez akejkoľvek emócie.

,, ja mam prednášku o finančnej gramotnosti (netuším či to existuje) ." odpovie vyberajúc knihy zo skrinky. Rýchlo sa pozdravíme a ideme každá do svojej učebne.

.
.
.
.

Hodiny idú pomaly ako vždy. Teraz máme matiku a ja si čarbem do zošita.

,, Alexandra k tabuli!" zazjape profesorka s tým otravné hnusným hlasom. Ach hrozne ma vytáča.
Postavím sa s tej nepohodlnej stoličky a idem smer tabuľa sprevádzaná pohľadmi. Kuknem na príklad skladajúci sa zo zemsy čísel a písmen. Vraždila by som každého kto prijal to, že sa môže v matematike používať abeceda. Po minúte kukania na neznámy príklad za rovná sa napíšem veľké NEVIEM. V triede sa spustí smiech, šuchot a prekvapivé zvuky.

,, Ako sa opovažujete niečo takéto napísať!!!! To, že vám niekto zomrel vám nedáva právo byť nesustredena!!"

,, A dosť!" zahucim na celú triedu. To ticho a zhyknutie učiteľky je smiešne.,, počúvajte vy stará mrochtla, ktorá mala byť na hrobarskej lupate asi päť krát to, že ste stará a nikoho nemáte neznamená, že sa budete správať takto aj ku mne!! Ako sa já opovažujem?! Pozrite na celú triedu! Okrem týchto tajtrlikoch, ktorí sú vám narvatý v riti aj s batohom vás majú všedci u prdele!! Nikto tie vaše nezmysli nepočúva! Aspoň keby ste to normálne vysvetlili ale nie vy si idete svoje!! Čo čakáte?! Čo?! Fakt si myslíte, že výklad vás by niekoho zaujímal?! To už sledovanie dvoj hodinového dokumentu o tom ako sa patria motýle je zaujímavejší! Takže láskavo vy na mňa svoj hnusný, uskriekany, starecky a smradľavý hlas nezdvyhajte lebo prísaham, že vás aj tie vaše matematické mlaboli vyhodím von z kabinetu! " poviem si pekne od srdca. Tie pohľady bože to stojí za všetko. Uskrniem sa na profesorku, ktorá chytá farbu sýto fialovej.,, Pozor aby ste nepraktické." poviem si pre seba ale dosť hlasno aby to počula.

,, a dosť Alexandra Lovely do riaditeľne ihneď. "povie a ja už kráčam do riaditeľne v tesnom zavesí za ňou.

,,dobrý deň pán riaditeľ ako sa máte?" prídem a bez klopania si sadnem na sedačku pred ním. Dereka zas ignorujem ako je to posledné týždne.

,, pán riaditeľ táto malá šťanda... "a spustila. Prehovorila všetko čo som jej povedala ja. Po skončení jej prednášky o tom aká je dnešná mládež a bla bla bla skončila. Derek spustil záchvat smiechu, ja tiež a riaditeľ nebol moc pozadu.

,, pani kolegina dobre vieme, že ma pravdu. Viete koľko žiakov sa mi tu denne kvôli tomu prestrieda? Minimálne desať tak prosím choďte učiť Alexandra na dnes vylúčim a aj tu Derek. Povie a pozrie na nas. " profesorka odpochoduje naduta jak pav.

,, Ach decká hlavne ty Alex davj si pozor. Si úžasná žiačka a nepokaz si to. Choďte domov do konca týždňa máte zákaz ísť do školy." povie a to sa už ja staviam a s hlasným dovi odchádzam smer domov Kristína a Derek. Ale to by ma musel mať prvek niekto tm hore rád lebo ja sa šmyknem a dole sa zdrbem jak vrece zemiakov. Dole som sa začala smiať a Derek sa začal smiať pri mne. Ach ten jeho smiech to je niečo krásne. Keď sa snažím postaviť smiech ma prejde a zistím ze mám niečo s nohou.

,, Stali sa ti niečo? "pristúpi Derek bližšie s tým, že ma chytí za pás a ma podoprie.

,,nie to je dobré." poviem a zahľadím sa do jeho oči. Krásne tak nádherne oči a tvár a všetko. Áno matka príroda je nerpavodliva ale nevadí musia byť aj taky ľudia ako som ja. Čiže nie moc pekný.

,, môžeš stupiť na nohu?" opýta sa ma pričom ľutujem jeho krčnú chrbticu. Skúsim na ňu doslapnut ale nie cítim jak sa valím k zemi keď zrazu ma dve pevné paže opäť držia. Jemne sa usmejem a snažím sa skacat na jendej nohe. Derek sa na mňa veľmi zábava. Keď ma však predbehne a stoji v strede cesty zamracim sa.

,, čo chceš? "spýtam sa stojaca jak plameniak.

,, odveziem ťa." povie rozhodne.

,, Nie. "poviem pevne.

,, ale Alex nedoskaces sama na jednej nohe." povie a ja viem že ma pravdu. Ale parkovisko je ďaleko. Iba s tichým ôk sa pomalí otacam a skáčem smer parkovisko. V tom cítim ako ma Derek zdvihol a niesol jak princeznú. Hlavu som si ani neviem ako dala na jeho rameno. Keď mi zazvonil mobil. Derek ma položil na obrubník a podopieral ma aby som nepadla. Volala Kris s tým že kde som a čo sa stalo. Samozrejme to s pádom a s tým ze ma jej brat s ktorým sa vôbec nerozprávam nesie k autu. Po slovách znejuscich doma si dáme kávu a zmrzlinu a musím ti niečo povedať zložila. Divne som kukal na telefón a potom na Dereka ktorý kukal zas na mňa. Dobre neviem či to bola tá bolesť alebo smútok čo vo mne vládli ale musela som ho pobozkať. Nepýtajte sa prečo prosto musela. A tak som si ho nie veľmi jemne pritiahla a pobozkala. Jemu to síce nevadilo ale chvíľu bol zaskočený. Keď ma chytil za zadok a ja som si nohy obmotala okolo jeho trupu cítila som niečo kovové. Hneď mi došlo, že je to zbraň.

,, zbraň? "opýtala som sa keď som sa od neho odtihla. Vedel, že pri kontakte ja a zbraň vždy stuhnem.

,, mhm." povedal jensoducho a zase sme sa bozkávali ale už nie tak dravo. Teraz skôr vášnivo. Neviem naozaj neviem čo to do mn vošlo ale potrebovala som ho. Potrebovala som ho viac ako som si vedela priznať.

,, tak keď ťa bozkávam v klube na krku dostanem pomaly zlomený nos ale keď ty ma bozkávaš na pery uprostred chodník je to v pohode?"povedľa keď sme sa odtiahli a ja som rozdychavala. Mal pravdu nebolo to správne.

,, prepáč hej máš pravdu nemala som to robiť. Môžeš teraz ty mňa udrieť." poviem úplne chladne a nohami opäť padnem na zem. Cítim sa jak krava. Vymanim sa z jeho zovretia a idem pomaly smerom k autu.

,, Al počkaj prepáč nemyslel som to tak." dobehol ma

,, ale myslel. Pozri nestalo sa to hej? Skrat jednoducho jeden blbý skrat nič viac. Štartu auto nech sme u vás čo najskôr." poviem a on už štartuje. Celá cesta trvala v duchu smútku a trápneho ticha. Pár krát s ami snažil dať ruku na stenu alebo ma pohladiť ale vždy som mu tuku stiahla. Ja ani neviem prečo a tak veľmi ma to zobralo a je mi z toho tak veľmi smutno. Z tyhc slov, možno z jeho reakcie ale čo som čakala. Som hlúpa. Po vystúpení z auta mi Derek niečo drmolil v zmysle, že to tak nemyslel a tak.

,, ošetrím ti nohu. "povedal keď sme boli pri mojej izbe.

,, netreba to zvládnem aj sama." zabuchnem za ním dvere a hneď sa po nich aj spustím s plačom. Prečo? Prečo ja? Neviem prečo ma to tak zasiahlo? Žeby som dokázala ešte niekomu cítiť niečo ako lásku? Pochybujem ale kto vie. S týmto myšlienkami som si obviazala nohu, ľahla si do postele, dala slúchadlá a ignorovala kopanie Dereka na izbu. Po pár minútach som sa dostala do ríše pokoja a snov.