Clona (Dokončené, prebieha úprava a prepis)

Kapitola XII.

Odišiel a zabuchol za sebou dvere. Nerozumela tomu. Prečo jej povedal, aby dnes večer utiekli, napriek tomu že ju pred chvíľou chcel zabiť? Ak sa chcú odtiaľto dostať, musí čo najskôr niečo vymyslieť. Vďaka tenkým stenám počula kroky niekde pred dverami. Niekto nad nimi musel držať stráž.

Rozhliadala sa po miestnosti a premýšľala. Najskôr musí pretrhnúť pásku, ktorou má prelepené ruky. Predtým to skúšala o ostré výstupky na kovových nohách stola, ale to bolo pomalé a robilo príliš veľa hluku.

Musí vymyslieť niečo iné, no okrem stoličky, na ktorej sedela a stola tu nič nebolo. Ešte raz sa pozrela na stôl. V zásuvkách nič nebolo, už ich prehľadala predtým.

Vtom dostala nápad. Kľakla si na kolená pred stôl, a skúšala odkrútiť porcelánový držiak z jednej zo zásuviek. Po chvíli skúšania sa jej ho konečne podarilo vybrať. Na jeho konci bol kus kovu s drážkami, podobný ako majú skrutky, ktorý by mohla použiť na pretrhnutie pút.

Napriek tomu, že nemala príliš voľné ruky a držiak jej niekoľkokrát vypadol, sa jej podarilo pomocou neho vyslobodiť. Cítila, ako sa jej krv znova vracia do rúk. Už nemala zviazané ruky, no ešte stále nebol dôvod na oslavy. Teraz sa bude musieť vysporiadať s tým vonku. Držiak sa dal ešte stále použiť.

Musí ho nejako prilákať. Kopla do stoličky a tá sa prevrátila na zem. Narobilo to dosť hluku, počula, ako sa postavil a opatrne sa približoval k jej dverám. Postavila sa vedľa dverí, provizórnu zbraň uchopila tak, aby muža zasiahla tupou stranou. Napriek všetkému nikoho nechcela zabiť. Profesor jej dal šancu a ona si to vážila.

Dvere sa pomaly otvorili. Muž sa nestihol spamätať, chcel zakričať, no ona ho z celej sily udrela predmetom do spánku. V bezvedomí sa zvalil na zem. Mala šťastie, ak by sa mu podarilo uhnúť, nemala by proti nemu šancu. Muž bol oproti nej oveľa silnejší, no prekvapila ho. Sklonila sa nad neho a prehľadala ho.

V ruke stále zvieral svoju brokovnicu s odpílenou hlavňou. Vytrhla mu ju z ruky a skontrolovala, či je nabitá. Bola. Potom mu prehľadala aj vrecká, a našla skladací nôž a ďalšie broky, ktoré si zobrala. Neplánovala z brokovnice strieľať, nemalo by to zmysel.

Bolo ich tu priveľa, musia sa odtiaľto dostať potichu. Ak by vystrelila, bolo by to počuť široko-ďaleko. Navyše, odpílená hlaveň zbrani na účinnosti príliš nepridávala. Odtiahla chlapa v bezvedomí preč spomedzi dverí a vyšla von.

Ako predpokladala, ocitla sa v dlhej chodbe, na ktorej boli dvere do ďalších miestností. Jedna bola po jej ľavici, potom sa končila. Po pravej strane boli ďalšie miestnosti a ústila niekam ďalej. Otvorila dvere do poslednej miestnosti.

Tu držali Mareka. Nehybne sedel na stoličke. Podišla k nemu a snažila sa ho prebrať, no márne. Snažila sa mu nahmatať pulz, no bolo to márne. Už bol mŕtvy. Prišlo jej zle, a zároveň ju to nahnevalo. Zomrel potupnou smrťou úplne zbytočne. Nemohla sa zdržiavať, zatlačila mu viečka a vydala sa ďalej, oslobodiť ostatných.

V ďalšej miestnosti bol Samo. Najprv si myslela, že je tiež mŕtvy, no zistila, že iba spal. Nožom mu prerezala putá a vybrali sa ďalej. Ďalší bol jej otec. Keď ich uvidel, od šťastia sa mu rozžiarili oči. Radostne objal Júliu hneď ako ho vyslobodili.

V poslednej izbe bol Jan. Keď prišli, už mal putá takmer pretrhnuté. Snažil sa ich roztrhnúť hrubou silou, až mal od nich na rukách krvavé, bolestivé stopy. Povedala im, že to Marek neprežil. Nemali čas na smútenie, museli sa rýchlo dostať preč, no ešte predtým museli nájsť svoje vybavenie. Bez neho by bola cesta Mestom samovraždou.

Pomaly sa plížili temnou chodbou. Zdrojom svetla bol malý ohník, ktorý horel vo veľkej miestnosti na konci chodby. Všimli si niekoľko postáv, sediacich pri ňom. Kryli ich dvojité drevené dvere, s kedysi presklenými oknami. Prešli až k nim. Jediná možná cesta viedla cez miestnosť, v ktorej boli ich nepriatelia. Nemali kam ísť.

Zrazu sa ozval krik, odkiaľsi z diaľky, a potom hlasný výstrel. Všetci muži schmatli zbrane a rozbehli sa za zdrojom zvuku. Toto bola ich šanca! Keď sa uistili, že tam už nikto nieje, Júlia otvorila dvere. Hrozne vŕzgali, no už to nikoho netrápilo.

Budovou sa ozývala streľba. Nevedeli, čo sa deje, no mali výbornú príležitosť nepozorovane ujsť. V rohu miestnosti ležali na kope ich veci. Zbrane, batohy, náboje... Rýchlo všetko zobrali a dali sa na útek. Našli dvere, ktoré viedli von. Bola noc, usudzovali že niečo okolo tretej ráno. Schovať sa v tme nebude problém. No nevedeli, že útočníci sa rozhodli budovu obísť a napadnúť ich zozadu.

Ozval sa výstrel a otec padol s prestrelenou hlavou do vysokej trávy. Júlia na mieste zamrzla. Vrah jej otca na ňu namieril svoj samopal, no Jan bol rýchlejší a strelil ho pištoľou do ramena. Muž vykríkol a spadol na zem. Prichádzali ďalší. Jan chytil pohybu neschopnú Júliu a ťahal ju preč. Nemohla tomu uveriť.

Jej otec bol mŕtvy.