Jasoles

Kapitola tretia

,,Som tu!" zvolala Ema. Bola zadýchaná, na čele mala pot a v rukách niesla dve tašky plné oblečenia. ,,Trochu som to prehnala. Prepáč, že meškám."

Jej ospravedlnenie znelo úprimne. Obe sme však vedeli, že sa to nestalo prvýkrát.

,,Len trochu?" zvolala som udivene, ,,koľko peňazí si vlastne minula?"

,,To radšej ani nechci vedieť," prehodila, akoby o nič nešlo. Ema pochádzala z bohatej rodiny. Hoci pracovala v kníhkupectve, bola dcérou podnikateľa, ktorý ju bez problémov dokázal uživiť. Milovala knihy a rôzne príbehy, a to bol dôvod, kvôli ktorému tu ostávala. Bystrica nebolo mesto pre ňu. Stále snívala o ceste do zahraničia, avšak, náš malý obchodík jej prirástol k srdcu. Nedokázala ho opustiť. Neraz sa však priznala, že sa v Bystrici cíti stiesnene.

Akurát som dojedla sendvič. Pre istotu som sa pozrela do zrkadla, či na ústach nemám kúsok majonézy. Čo ak by som záhadného cudzinca náhodou stretla v meste... Tá myšlienka bola taká absurdná ako fakt, že som sa upravovala kvôli mužovi, ktorého som vlastne vôbec nepoznala. A pravdepodobne ho už ani neuvidím.

,,Prečo sa usmievaš?" Tá otázka odpútala moju pozornosť od zrkadla, pred ktorým som si rozčesávala neposlušný prameň vlasov. Samozrejme, takto som sa obvykle nesprávala. ,,Si akási čudná."

S Emou sme sa poznali príliš dobre na to, aby som pred ňou mohla tajiť takúto vec. Bola to dobrá kamarátka, no nedokázala som sa pred ňou otvoriť tak, ako pred Ivou. Dôvodom bol fakt, že s Ivou som sa poznala už od detstva, ale aj Emina komplikovaná povaha. Okamžite by začala vyzvedať a z obchodu by som sa nedostala ani pred súmrakom. Zároveň by však bola schopná môjho ,,nápadníka" hľadať a v prípade úspechu mi ho doviesť až domov ku dverám.

,,A si neobvykle tichá," pokračovala. Musela som zakročiť a rýchlo sa vypariť. Vedela som, že jej na mne záleží, no nechcelo sa mi podstupovať niekoľkohodinové vypočúvanie. Tušila som, ako sa to celé skončí.

,,Neviem, o čom to hovoríš. Musím už ísť..." Schmatla som kabelku a svetrík, ktorý visel na vešiaku. Napriek tomu, že svietilo slnko, vonku fúkal vietor. Septembrové počasie bolo veľmi nespoľahlivé. V jednom momente bolo jasno, onedlho pršalo. Príroda sa s nami zahrávala, postupne nám zosielala všetky možné neduhy ako odplatu za to, čo jej niektorí ľudia spôsobili.

Skôr, než som stihla z miestnosti vystrčiť päty, mi Ema pred nosom zavrela dvere.

,,Zase sa tak tváriš," vychrlila, ,,neviem, tuším sa v tomto obchode objavil nejaký fešák!" Na perách sa jej usadil potmehúdsky úsmev.

,,To nie je pravda," bránila som sa. Ema nadvihla obočie. Neverila mi. Znovu. Ako som ju poznala, bolo mi jasné, že ma nepustí preč dovtedy, kým jej všetko nepoviem. Nemohla som pred ňou nič skrývať. V odhaľovaní tajomstiev bola veľmi dobrá, rýchlo dokázala ľudí prekuknúť. Chcela som sa rozprávať o mužovi-filozofovi, mala som ešte trochu času, no nemala som náladu konzultovať to s ňou. Vždy, keď som naňho pomyslela, sa mi rozžiarili oči. Len som nerozumela tomu, ako ma niekto dokázal tak rýchlo opantať.

,,Ja som to vedela!" zvýskla a luskla prstami. V kníhkupectve našťastie nikto nebol. Z toho kriku som skoro dostala infarkt. ,,Si naozaj zlá klamárka."

,,Neklamala som," Mávala som rukami na svoju obhajobu. ,,Len som ti nič nepovedala."

,,Dobrotivý Bože, a nie je to to isté?"

Samozrejme, napadalo mi mnoho filozofických výrokov, ktoré potvrdzovali, že to nie je to isté. Ale to by som Eme len ťažko dokazovala.

,,Aký je? Kto to je? Je bohatý?"