Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

13. Kapitola - Dar od matky...

Dwayne sa pozrel smerom, ktorým prichádzal hlas a ja som sa mohla konečne pozrieť inam. Uľahčene som si vydýchla a ďakovala svojmu záchrancovi, nech už to bol ktokoľvek. Aj keď by som ho za to čo povedal, najradšej nabodla na meč a potom ho hodila žralokom. Na dieťa Artemis, som bola až príliš násilná. Asi som skôr patrila k Áresovi. Pozrela som sa smerom, ktorým sa díval Dwayne a zbadala dievča, ktoré si nás pobavene obzeralo. Mala krátke hnedé vlasy a hnedé oči, rovnakého odtieňu. Bola odo mňa o trochu menšia, čo ma prekvapilo, pretože ja sama som bola už na hranici priemernej výšky u dievčata. Za ňou sa z tieňa stromov vynorila Winter. Potichu nadávala.

„Do čerta, Naomi! Ako môže byť niekto taký malý, taký rýchly?" hundrala si popod nos a potom sa pozrela mojím smerom. Zatvárila sa nanajvýš prekvapene.

„Dobre. Čo sa tu stalo, kým som bola preč?"

„No," začala tajomne Naomi a kútikom oka nás s Dwaynom pozorovala.

„Nič!" skríkla som, „Nestalo sa vôbec nič. Dwayne bol akurát na odchode. Však?" otočila som sa k nemu a pozrela mu priamo do očí. Odhodlane a nebojácne. Kde sa to vo mne, pre všetkých gréckych bohov, berie? Dwayne sa pobavene uškrnul.

„Ako povieš, Astrid," zašepkal, „Práve som sa chystal odísť," povedal tak nahlas, aby to počuli aj Naomi s Winter. Tak strašne som ho chcela udrieť. Dlane ma zasvrbeli. Spravila by som všetko pre to, aby som mu z pier zmazala ten jeho pobavený úškrn. Naozaj čokoľvek.

„Padaj," zavrčala som potichu a odolala nutkaniu uškrtiť ho lukom, ktorý som pevne zvierala v rukách. Dwayne na mňa naposledy žmurkol a opustil arénu.

„Pobili ste sa?" ozvalo sa vedľa mňa a ja som od ľaku nadskočila. Bola to Winter, ktorá sa uškŕňala od ucha k uchu. Zamračila som sa na ňu.

„Videla som v akci teba a aj jeho. Myslím si, že by si ho zvládla, miláčik," povedala vážne a ja som prekrútila očami. Ozvalo sa zakašľanie a ja som sa obzrela smerom, odkiaľ prichádzalo. Bola to Naomi. Tvárila sa pobavene.

„Oni sa bili trocha inak, Winter. To by si nepochopila," dodala a podišla k nám, „Toto je pre teba, Winter," podávala mi luk. Obzrela som si ho. Rozhodne nebol z dreva a vyzeral oveľa kvalitnejšie, než ten, ktorý som držala v rukách.

„Ale ja už luk mám," povedala som a dvihla nahor už zmienený drevený luk. Nevyzeral bohvieako, ale bola som s ním úprimne spokojná. Naomi si povzdychla a vzala mi ho z ruky. Namiesto neho mi dala nový. V dlani som pocítila chlad kovu. Keď som sa prizrela bližšie, zbadala som na ňom vyryté svoje meno. Bolo napísané presne takým písmom, ako bývajú svadobné oznámenia. Veľké, elegantné, tučné a guľaté.

„Je to striebro," vysvetlila mi Naomi, „Samotný luk má magickú podstatu. Volá sa Dythlas Deau, čo znamená Ohnivá hviezda. Je to dar od tvojej matky, Astrid. Tvoje dedičstvo."

♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️

Do chatky som sa vracala spoločne s novým lukom. Ohnivou hviezdou. To meno sa mi celkom páčilo. Čo sa mi páčilo už menej bol fakt, že som z neho nevedela vystreliť. Vôbec. Tetiva sa ani nehla, keď som ju k sebe potiahla. Chcela som naspäť svoj obyčajný drevený luk. Čo bolo vlastne také výnimočné na Ohnivej hviezde? Bol to dar od mojej matky, je vyrobený zo striebra a nepotrebujem so sebou vláčiť tulec na šípy. To bolo na ňom to magické. Ale mne to bolo na nič. Nevedela som z neho vystreliť a tak som ho len držala v rukách a všade vláčila so sebou. Chcela som ísť domov za otcom a Rachel. Objať ich a počuť, že je všetko v poriadku. Asi by som sa tak nemala upínať na lži. Sklamanie, ktoré by som musela znášať potom, by bolo neúnosné. A to najmä preto, že ja som mala vo zvyku trpieť potichu. Otvorila som dvere do chatky a vošla dnu. Z obývačky sa ku mne niesol tichý smiech. Unavene som sa usmiala. Aspoň niečo sa nezmenilo.

„Ahoj, Astrid!" usmiala sa na mňa Melody, keď som prekročila prah izby. Úsmev som jej opätovala.

„Vyzeráš vyčerpane, holubička moja," pozorne si ma obzrela Parker a postavila sa, aby si ma obzrela pekne zblízka. Všetky tri totiž sedeli na zemi a hrali karty, „Povedz tete Parker, čo ťa trápi," vyzvala ma a ja som sa zasmiala, krútiac hlavou. Prešla som okolo nej a sadla si vedľa Lily.

„Ignoruj ju," poradila mi šeptom, „Odkedy prišla, je to s ňou na nevydržanie."

Spýtavo som nadvihla jedno obočie a pozrela na Melody. Tá sa zhlboka nadýchla, aby mi odpovedala na moju nevyslovenú otázku. Nestihla ani poriadne otvoriť ústa a už prehovorila Parker.

„Dnes sa prejavil môj dar, Astrid. Nie je to úžasné?" opýtala sa a oči jej, doslova, žiarili. Prekvapene som zažmurkala.

„Parker sa ti snaží povedať," prehovorila pokojne Melody a pozrela mi do očí, „že dnes objavila svoju schopnosť. Nazýva sa to dar, pretože to dostávame od našich božských rodičov. Je to buď schopnosť alebo zbraň. Väčšinou je to zbraň," skončila a pozrela na Parker, ktorá znova prehovorila.

„Vidím vzťahy, Astrid. Počkaj, nie. To znelo divne, prepáč. Skúsim to lepšie. Vidím vzťahy medzi ľuďmi. Ako nitky," dodala, aby som si to dokázala predstaviť. Prikývla som. Naozaj som nevedela, čo na to povedať.

„A... Ako si na to prišla?" vysúkala som zo seba nakoniec. Parker si dramaticky povzdychla a posadila sa oproti mne.

„Čírou náhodou som dnes videla Judy a Sama. Len tak stáli vedľa seba. Počkaj si, to najlepšie ešte len príde. A zrazu, bum! Okolo ich malíčkov som videla uviazané nitky, vedúce k tomu druhému. Rozhodla som sa, že pôjdem k nim a zo srandy som sa ich opýtala, čo je to za nová móda. Obaja vyzerali dosť zarazene a tak som im povedala o tých nitkách. Ich výrazy si budem pamätať do konca života. Sam mi potom povedal o daroch. A tadá! To je celé. A ty, Astrid? Ako si sa mala?"

Položila som luk na stôl a prerušila tým ich hru.

„Dámi. Predstavujem vám Ohnivú hviezdu. Dar od mojej matky, bohyne Artemis."

Ahoj!

Kapitoly po nejakých tých mesiacoch, zase. Bola by som rada, aby ste mi na tento príbeh hodili nejaký ten komentár, ako sa Vám to zatiaľ páči. Som totiž odhodlaná dokopať ho až do konca.
Prajem príjemný zvyšok prázdnin.

S pozdravom Vaša Harley 🐺💙