Abduction (Niall Horan)

32. časť- Romantická večera

*O 3 týždne neskôr*

Pohľad Nialla

Celé tri mizerné týždne som sa k nej správal hrozne. Nedokázal som vstrebať myšlienku, že k nej niečo cítim. Snažil som sa ju zhadzovať najviac ako sa to len dalo. Nadával som jej, robil som si z nej srandu a robil si z nej obyčajnú slúžku. Trhalo mi to srdce pri pomyslení, ako sa musí cítiť, keď sa k nej zrazu tak správam. Dokonca sa aj snažila pomôcť mi, ako znela kedysi naša dohoda. Prosil som ju, aby mi pomohla so správaním. Aby som sa nesprával ako idiot a teraz som to znova porušil. Veľakrát za to aj plakala. Vždy po večeroch, keď som sa mal nachádzať v obývačke, byť vyvalený na pohovke s pivom ruke a sledovať futbal, som vysedával pri dverách našej spoločnej izby a počúval som jej vzlyky. Ani raz na mňa nepovedala zlého slovíčka. Všetko zhadzovala na seba. Vinu brala na seba, a pritom som za všetko mohol ja. Jej slzy sa mi zaryli hlboko do srdca a stále ma tam pália.

No celá snaha zhodiť ju a dať jej jasne najavo, že je hrozná, bola márna. Ba som sa do nej zamiloval ešte viac, než je možné.

„Konečne, Louis, trvalo ti to,“ zasyčal som na neho, keď som otvoril dvere a naskytol sa mi pohľad na zadychčaného Louisa.

„Prepáč. Nejdem z domu, musel som utekať.“

Vydýchol si.

Bez povolenia vstúpil dnu a vyzliekol si svoj bledohnedý kabát a zavesil ho na vešiak.

„Kde je Melanie?“ spýtal sa, keď sme vchádzali do obývačky. Povzdychol som si a privrel oči.

„Je hore.. asi,“ mykol som plecami a sadol som si oproti Louisa. Ten skrivil obočie a nechápavo sa zatváril.

„Akože asi?!“ napodobnil môj hlas.

Zamračil som sa a pohľad som premiestnil na krb.

„Vy ste znova pohádaní?“ šepol.

Nezmohol som sa na nič iné, len na tupé prikývnutie. Alebo.. dá sa vôbec nazývať, že sme pohádaní? Predsa som sa z nej snažil urobiť netvora a nevymieňali sme si žiadne ostré názory na seba.

„Prečo? Čo si jej povedal?“

„To je jedno.“

„No nie je! Aké škaredé veci si jej znova nakecal? Ako sa ti ju podarilo teraz zosmutnieť?!“ zvýšil hlas.

Prst som si priložil k perám na náznak toho, aby nekričal. Nepotrebujem, aby to počula.

„Nadával som jej a zosmiešňoval ju,“ hlesol som.

Louis na mňa vyvalil svoje modré oči a zalapal po dychu.

„Čo prosím?!“ zhučal na mňa. V tomto prípade by bol hrom oproti jeho hlasu slabý. Louisov hlas teraz museli počuť aj na druhej strane Írska!

„Hm.“

„Tebe už načisto jebe?!“ pobúchal si po svojom čele a prudko sa postavil z pohovky a kráčal ku mne. Schytil ma pod krkom a vyšvihol ma hore.

„Chceš poriadne prefackať?! Chceš, aby som ťa napchal snehom, ktorého je vonku viac než dosť?!“ zúžil oči a tvárou sa priblížil ku mne bližšie. Nosy sa nám takmer dotýkali a na tvári som cítil jeho teplý dych.

„Ty si čistý idiot na entú!“ pustil ma a keďže som neudržal rovnováhu, zatackal som sa a padol som do kresla, na ktorom som ešte pred chvíľou sedel. Louis sa zohol v kolenách a znova jeho tvár bola blízko mojej.

Normálne že teraz z neho dostávam strach. Nikdy som nevidel takto nasraného Louisa!

„Teraz by som sa ani nečudoval, kebyže ti ujde! Mal by si sa dať liečiť! Prečo si jej to urobil?!“ rozhadzoval rukami okolo seba a rozčuľoval sa.