43. časť- Zabudni na to

1.6K 161 38
                                    

"Je mi to ľúto," šepol pomedzi bozky. Privrela som oči a odignorovala jeho vetu. I keď ma zaujíma, čo mu je ľúto. "nechcel som mať takú veľkú pauzu, celý mesiac, ale inak to nešlo," odtiahol sa odo mňa a tým mi odpovedal na moju otázku, čo som si položila v duchu. Ďakujem

"Bol to hrozný mesiac," odpovedala som a trochu porozmýšľala nad svojou odpoveďou. Ozaj to bol hrozný mesiac. Trpela som ja aj on. Vôbec sme sa nerozprávali, nepozerali na seba, nebozkávali sa. A odpoveď na to, že prečo sme sa nebozkávali?- spýtala som sa samej seba v mysli. Lebo nie sme pár! Neviem čo sme. Spolubývajúci? Stále som jeho unesené dievča, patriace len jemu? 

"Čo sme?" vychrlila som na neho otázku. Nechápavo sa na mňa pozrel a prižmúril obe oči.

"Čo sme? Ako to myslíš?" stále sa tváril začudovane a ani sa nečudujem. Keby teraz vybehne na mňa s touto otázkou, tiež by som na neho pozerala ako na idiota. 

"Nič, nechaj to tak," pokrútila som hlavou a stále som ho držala za krk. Prsty som mala trochu vlhké. Netuším z čoho. Cítim sa trápne alebo sa niečoho bojím? Strach asi prevláda. 

"Nie, nie. Hovor. Začala si, chcem vedieť o čom rozprávaš."

"Radšej nie."

"Chcem."

"Tak fajn," povzdychla som si. Je jasné, že nad ním nikdy nevyhrám a vždy bude chcieť vedieť všetko a poznať všetko. "čo sme my dvaja?"

"Nič," rázne odpovedal a prisal sa mi na krk. 

"Tak prestaň!" skríkla som a chytila ho za ramená a odtlačila ho od seba. Keď si nie sme nič, nebude ma bozkávať. Bozkávajú sa len priatelia, ktorí spolu chodia alebo milenci. A ja nie som ani jedno s ním! I keď sme spolu spali, ale to sa nijak neberie. Určite nie. 

"Čo? Snáď máme byť niečo?" nadvihol jedno obočie a vydýchol si. 

"Asi nie."

Odtiahla som ho od seba a postavila sa z pohovky a prehrabla si svoje rozstrapatené vlasy a vydala sa na odchod. 

"Kam kráčaš?" 

"To je jedno kam," mávla som rukou a pokračovala v chôdzi ku dverám.

"Akože jedno?! Tak snáď chcem vedieť, kam ideš!" zakričal do prázdna a jeho hrubý hlas sprevádzalo hrmenie. Ah, búrka stále neprestala. Ani som si to neuvedomila. 

"Nie sme si nič, nepotrebuješ to vedieť," mykla som plecami a otvorila dvere. Počula som kroky, ktoré už boli za mojím chrbtom a pocítila som jeho silné dlane, ako zvierali moje zápästia. Pritlačil ma na stenu a škaredo sa mi pozrel do očí.

"Musím vedieť kam ideš! Musím poznať každý jeden tvoj krok! Kam ideš, čo robíš!" skríkol mi do tváre, až mnou myklo. Vôbec nie je citlivý! Nemôže mi toto robiť. Nemám rada, keď sa takto správa. čo je môj otec? Môj strážnik, bodyguard?!

"Si snáď môj bodyguard?!" osopila som sa.

"Nie, ale muž, ktorý ťa uniesol áno! Nepamätáš sa? Si stále moja obeť, slniečko!" prehovoril nespúšťajúc zo mňa oči. Jeho pohľad ma vytáča. V tejto chvíli by som mu najradšej vypichla oči. 

"Ale čo! Pred chvíľou som sa ťa spýtala, čo my dvaja sme a ty si odpovedal nič! Takže ma ako svoju obeť už brať nemôžeš a ani nebudeš!" skríkla som mu pre zmenu do tváre teraz ja. Neuveriteľne, koľko hnevu sa vo mne za tak krátky čas nazhromaždilo. 

"A to si na to ako prišla?" diabolsky sa zasmial.

"Lebo ťa.. asi milujem," šepkala som so slzami v očiach a hlavu som sklopila a sledovala svoje nohy. Naozaj som mu to teraz povedala?! Povedala som to, čo nikdy nikomu? Nikdy som nevyznala žiadnemu chalanovi city na prvý raz a nikdy som to takto na neho nevysypala. A potom tu je on...

Abduction (Niall Horan)Where stories live. Discover now