POĎ SA BÁŤ

Všetky ženy v našej rodine sú prekliate

Napriek tomu, že každý básnik považuje srdce za omnoho viac, ako pumpu krvi, zaujímalo by ma, či by tento orgán stále objavovali, ak by žili jeden deň v mojej koži. Nehovorí sa, že tí, čo trpia videli oko božie? Ja mám pocit, že to nie je nič iné, ako klamstvo. Ak by to bola skutočne pravda, už by som ho dávno videla.

Všetky ženy rodiny Freiovej sú prekliate. Tak sa veci majú. Je to rovnako bežné, ako ktorýkoľvek iný zákon vesmíru. Mala to moja matka. Matka mojej matky a jej matka tiež. Bolo to tak vždy. Je to tak teraz a bude to tak stále.

Presne tak, ako vtáci spievajú. Alebo lososy plávajú. Tak presne takto normálne, sme my ženy Freiové odsúdené žiť s touto kliatbou.

Naša krv je otrávená. Zhnitá skrz na skrz. A pokým budeme môcť dýchať, toto ostane naším osudom.

Hovorte tomu, ako chcete. Šiesty zmysel, ženská intuícia. Možno telepatia. Ale prekliatie je to skutočne správne slovo. Moja matka to nazýva DOTYK. A tak to teraz nazývam aj ja. Všetky ženy Freiové majú dotyk. Ale každá úplne odlišný. Moja teta Sara ho má tiež. Je schopná vidieť, ak niekto čoskoro zomrie.

,,Vidíš tam toho chlapa?" povie. ,,Nedožije sa ďalšieho dňa."

A ten muž so stopercentnou istotou zomrie. Jeho osud už bol napísaný.

,,Ako vieš, že ten muž zomrie?" opýtala som sa jej raz.

Asi to bola drzá otázka. Viem, že to nie je vec, na ktorú by som mala byť zvedavá. Ale ako starnem, snažím sa porozumieť a nájsť zmysel tohto sveta.

,,No, vieš. Nie je to tak ľahké. Všetci umierame. Dokonca aj ty a ja. Ale keď niekomu dôjde čas, prestanú vyzerať, ako ty a ja."

,,Ako to myslíš?" tlačila som na ňu, aby pokračovala.

,,Vidím, ako ich koža začína hniť," vysvetľovala. ,,Keď už je to naozaj hrozné, roztečie sa na nich, ako maslo. Ich oči zmenia farbu na takú šedú. A ich žily žiaria fialovou."

Moja sesternica Riley má tiež dotyk. Každý muž do ktorého sa zamiluje zomrie strašnou smrťou. Zo začiatku si všetci mysleli, že Riley je výnimočná. Že bola prvá žena Freiová, ktorá sa vyhla prekliatiu. Nikdy počas detstva nevykazovala žiadne známky toho, že by mala dotyk. Mysleli sme si, že je to zmilovanie božie. Že nás zbavil kliatby. To sme sa, ale mýlili.

Jedného dňa si domov doviedla chlapca zo školy. Volal sa Alexander. Najprv boli len kamaráti. Snažili sa porozumieť emóciám jeden druhého. Bolo tam trochu flirtovania. Trocha neistoty. Bavili sa v škole. On ju stále rozosmieval svojimi vtipmi. Riley sa do neho zbláznila. Ale čo vedela o láske. Nakoniec, boli len deti. Akémukoľvek dospelému by to prišlo absurdné. Ale prisahám vám, aj v trinástich rokoch vám láska príde taká skutočná, ako čokoľvek iné na tomto svete.

,,Stalo sa to, keď sme boli na ceste zo školy," vysvetľovala. ,,Alex ma vzal za ruku a ja som cítila to teplo a šťastie, ktoré naplnilo každý kúsok môjho tela. Cítila som sa šťastnejšia, než kedykoľvek inokedy za celý svoj život. A vtedy som vedela, že som sa do neho zamilovala."

A zamilovali sa. Obaja. Nasledujúci deň, toho chudáka zrazil autobus.

A samozrejme moja matka. Tiež má dotyk. Niekedy aj behom tých najslnečnejších dní uprostred leta, prestáva zo všetkým, čo práve robí a zodvihne hlavu k nebu. So zavretými očami. Vedeli sme, že počúva nevypočuté hlasy vo vetre a žeby sme mali ostať potichu. Po chvíli, bez jediného mraku na oblohe sa otočí a povie: ,,Prichádza búrka."

A niekedy búrka naozaj príde. Obrovský mrak v doprovode bleskov. Čierny a desivý sa nahne nad vrcholy stromov a začne búšiť do zeme silným dažďom. Ale niekedy má na mysli niečo iné. Napríklad, minulej zimy. Pomáhala som jej zdobiť náš rodinný vianočný stromček, keď v tom stisla pevne moju ruku.