POĎ SA BÁŤ

DARK WEB - Príbeh chlapca

Pribeh neoporúčam čítať osobám mladším, ako osemnásť rokov!

Príbeh nie je moje dielo. Je len mnou preložené!

Taktiež týmto príbehom v žiadnom prípade nechcem navádzať na návštevu DARKWEBU. Všetci ste si určite vedomí rizika, ktoré tam na vás číha. Ak ale predsa len máte nejaké skúsenosti, pokojne sa s nimi podeľte do komentárov.

_________________________________________

Môj príbeh začína v dobe, keď som mal osemnásť rokov a trpel ťažkou depresiou potom, čo mi zomrel otec. Nechodil som vtedy do školy, ani do práce viac ako rok a mal som more času iba pre seba.

Väčšinu z neho som samozrejme trávil na internete. Jedinou vecou, ktorá ma v tej dobe vedela rozveseliť boli anonymné image boardy. Sú to totiž jediné miesta, kde sa človek nebojí ukázať svoju skutočnú povahu. Okrem hypokritického chovania tam ľudia z pravidla hovoria to, čo si myslia. Mal som rád, keď som sa raz začas mohol naozaj zasmiať. Naviac som mohol pokojne hovoriť o tom, aký hrozný je môj život. A to s ľuďmi, ktorí to cítili úplne rovnako. Bral som ich, ako priateľov. Napriek tomu, že som o nich nevedel vôbec nič.

Začal som milovať čierny humor. Keď sa stalo niečo zlé, bavilo ma robiť si z toho srandu. Moji anonymní priatelia boli úplne rovnakí. Niektorí ľudia tvrdia, že ak človek trávi na image boardoch príliš veľa času, môže sa zmeniť. A myslím, že majú pravdu.

Moja depresia sa stále zhoršovala, čo viedlo jedine ku tomu, že som na týchto stránkach trávil stále viac a viac času. Môj zmysel pre humor sa stával stále temnejším a temnejším. Rozveseliť ma už vtedy dokázali len tie najtemnejšie žarty a škaredé nehody. Sám som volal ľudom s poplašnými správami a výsledky ich strachu potom zdieľal na internete. Raz som dokonca zavolal na letisko s tým, že v jednom z dopravných lietadiel sa nachádza bomba. Tisíce pasažierov vtedy ovládla panika. Moji internetoví priatelia si samozrejme mysleli, že to bolo k popukaniu.

V tento moment som sa už prestal pohybovať v tej normálnej časti internetu. Písal som si s ľuďmi na skrytých imageboardoch, ktoré sa ale nachádzali na DARK WEBE. To boli fóra, ktoré si ľudia mohli s nezistiteľnou IP adresou zdieľať ilegálny obsah, a to úplne anonymne.

Pre mňa tieto stránky znamenali jedno, a to nemať žiaden pravidlá. Moja túžba po obsahu týkajúceho sa rôznych druhov katastrof stále rástla. Nedokázal som ju kontrolovať, pretože jedine toto dokázalo uspokojiť rozhodujúcu časť mojej osoby.

Celé dni už od rána som nerobil nič iné, než pátral na internete po nelegálnych a brutálnych veciach. Tým najlepším, alebo skôr najhorším imageboardom bol takzvaný dissasterchanel. Komunita tu bola plná práve takých ľudí, ako som bol ja. Boli posadnutí násilím, znásilňovaním a vraždením. Občas sa tu objavil vrah, ktorý sa chcel pochváliť svojím dielom. Istý muž na tomto chane raz zdieľal fotku svojho vlastného dieťaťa. Mŕtveho, možno aj znásilneného. Obklopeného exkrementami a červami. Je to možno neuveriteľné, ale celý deň potom som mal skvelú náladu.

Bol som posadnutý násilím. Stalo sa to proste mojou drogou a každý deň som potom potreboval vyššiu dávku. Moja túžba po násilí rástla, a to až do takých rozmerov, že už ma ani tento chan nedokázal uspokojiť.

Ani po dlhých hodinách bezvýsledného pátrania som už nedostal svoju každodennú dávku brutality. Tak som sem napísal príspevok v ktorom som prosil ľudí, aby mi pomohli nájsť stránku, ktorý by ma skrátka dokázala uspokojiť.