Milenka noci

XIV.

William opäť blúdil špinavými uličkami Whitechapel. Obloha bola čierna ako atrament, z hviezd videl iba žmurkajúce machule. Prešiel niekoľko krokov, no potom stratil rovnováhu. Zatackal sa a padol do náručia jednej zo žien, ktorá postávala na ulici i napriek takej pokročilej hodine.

„Hľadáš nejakú zábavu, mládenec?" zazubila sa na neho.

Zuby mala krivé a zhnité, niektoré dokonca chýbali. No jej to vonkoncom nebránilo v úsmeve. Ani fakt, že keď sa na ňu prevesil, musela z neho cítiť silný alkoholový opar z whisky.

Odstrčil ju od seba a potom sa rozkričal: „Mala by si ísť domov! Nepočula si o Jackovi Rozparovačovi? Utekaj domov skôr, ako ti podreže hrdlo!"

Zľakla sa jeho kriku. Schmatla ženu stojacu vedľa nej za rameno a potom obe ozlomkrky trielili krížom k Dorset Street. William padol kolenami na špinavé mačacie hlavy. Kým zvracal, po lícach mu stekali slzy.

George viac nemal záujem hliadkovať po uliciach Whitechapel a takisto ani ostatní z ich klanu. Až príliš sa desili toho, že by sa prezradili. Všetci súhlasili s tým, že počkajú, kým si upíri svoje spory navzájom vyriešia. Všetci, okrem Williama. No nech robil čokoľvek, nepresvedčil ich. O to viac, keď si všetci uvedomili, že vraždy Jacka Rozparovača skončili. Prešiel už viac ako mesiac bez incidentu, vďaka čomu si všetci mysleli, že padlý upír bol dolapený.

William však veľmi dobre vedel, že to nie je pravda. Ten vysoký dobre oblečený upír, ktorého videl v tú noc pri prvom tele, sa totiž po nociach stále túlal vonku. A vyzeralo to, akoby sa snažil niekoho vypátrať... Znamenalo to, že padlý upír bol ešte stále nažive, ale z nejakých dôvodov sa ukrýval?

„Nechaj to konečne tak, William," povedal mu George iba dnes večer. „Vraždy prestali, je koniec. Namiesto toho by sme mali zosnovať plán, ako prepadnúť lady Catherine. Zatiaľ sa všetci upíri stretávajú v jej sídle, čo znamená, že po nociach bdie. Ak však upadne do hlbokého spánku ako Edmund Coldborne, máme vyhraté."

„Naozaj?" opýtal sa William. „A čo potom urobíme? Edmunda Coldborna sme ešte stále nevypátrali. Ako ho chceme zabiť?"

„Pri lady Catherine vieme, kde býva."

„Ale nevieme, či je Ellen Bloodbornová upírka."

„Nemôže byť upírka! Neškodí jej slnečné svetlo! Stačí, keď vtrhneme dovnútra uprostred dňa a zvíťazili sme. Len čo sa Edmund preberie, popravíme ho. Bodka. Londýn bude konečne oslobodený od týchto beštií."

„Takže budeme iba čakať na to, kým jedna zaspí a druhý sa preberie? To môže trvať aj celé storočia!"

„Je to lepšie, ako riskovať, že vyhladia celý náš klan! Kam ideš, William?"

„Nemôžem sa viac nečinne na všetko prizerať."

„A čo chceš robiť?"

„Hliadkovať v uliciach Londýna."

„William. Ak si ťa jeden z nich všimne, domov sa viac nevracaj. Rozumel si?"

William si utrel rukávom ústa a potom zdvihol hlavu k čiernej oblohe. Jeho brat sa premenil na zbabelca a lovci viac nemali záujem špiniť si ruky krvou. Bol jediným, kto sa snažil niečo zmeniť, no bol na upírov prikrátky.

Ľudia boli na upírov prikrátki. V potravinovom reťazci boli nad nimi, mali nadľudskú rýchlosť, silu i ďalšie schopnosti. Ako im mohol konkurovať obyčajný človek, ktorého jedinou výhodou bolo, že nezhorí na slnku?

Cez deň nemalo zmysel hliadkovať, pretože okrem Ellen Blodobornovej nevidel nikoho ďalšieho z upírskeho klanu v meste. V noci sa mohol túlať po nočných uliciach, no ak by sa prezradil a nejaký upír by si ho všimol, využil by svoju extrémnu rýchlosť a stratil sa mu z dohľadu skôr ako trvá okamih. Aj súboj s nimi bol ťažký. Bolo omnoho jednoduchšie prekvapiť ich a prebodnúť kolom počas dňa. V noci pre nich lovci nepredstavovali žiadnu hrozbu. Dokiaľ sa im nepodarí pripraviť nejakú pascu, do ktorej všetci padnú, nemajú žiadnu šancu.

Pretrel si oči a opäť žmúril do nočnej oblohy. Bol tvrdohlavý, ale odmietal pripustiť, že by jeho brat mohol mať pravdu. Keby len našiel spôsob, ako sa infiltrovať do sídla lady Catherine, všetko by sa tým omnoho zjednodušilo.

Výhľad na hviezdy mu zatienil obrovský netopier. William opäť zažmurkal. Netopier? Vyzeralo to skôr ako veľký tieň.

Prudko vstal. Hlava sa mu zatočila, ale keď sa podoprel rukami o stenu, bolo to o čosi lepšie. Ponáhľal sa smerom, ktorým videl ten tieň letieť. Bol to azda upír, čo preskakoval zo strechy na strechu?

Výkrik ho ubezpečil, že si myslel dobre. Podarilo sa mu vtackať sa do uličky. Dvere na neďalekom dome, boli roztvorené dokorán. Odtiaľ sa niesol ten krik, ktorý počul. Chcel tam ísť, no zastavil ho hlas.

„Čo tu robíš, Rose?" opýtal sa neznámy muž.

William sa schoval za roh a ďalej pozorne počúval. Počul ju kričať. Myslel si, že je mŕtva, ale ona bola stále nažive.

„Ja tu prespávam," odvetil mladý ženský hlas. „Čo ty tu robíš? Videla som ťa predsa tam pri hostinci. Utiekla som a zrazu si tu. Ako si sa sem mohol dostať tak rýchlo?"

Vzápätí William uvidel, ako z dverí vybehla mladá žena. Jej postava mu bola známa. Náhle si spomenul. Počas jednej z nocí, kedy sa túlal po Londýne a snažil sa vystopovať upíra iba vďaka čírej náhode či zázraku, ju videl v jednej z pasáží. Bola príliš mladá, keď si spomenul na kurtizánu, ktorú stretol napríklad dnes večer. Muselo to byť ešte dievča.

Dievča utekalo, no spravilo sotva niekoľko krokov, keď pred ňou zastal obrovský tieň. William škúlil do diaľky. Bol to ten istý muž, ktorého už niekoľkokrát videl v noci v meste. Takže predsa patril pod lady Catherine. Objavoval sa iba v noci a bol príliš rýchly. Bolo jasné, že to je upír.

„Môžeš ma zabiť," povedalo to dievča.

Skočil bližšie a William vyletel spoza rohu. No ten upír ju nezabil, ako si myslel. Namiesto toho ju udrel do hlavy a ona stratila vedomie. Schmatol ju do náručia a vyskočil s ňou tak vysoko, akoby lietal. Cupot ozývajúci sa zo strechy ho ubezpečil, že práve teraz uteká naprieč strechami Londýna sťa blesk.

William sa obrátil k izbe, ktorá zostala otvorená dokorán. Nemal nadľudské zmysly ako upír, no i tak vo vzduchu zacítil pach krvi, ktorý sa mu vkradol do nozdier a prilepil na jazyk.

Vedel, že ten pohľad ho bude prenasledovať do konca života, no i napriek tomu sa pomaly tackal smerom k izbe. Keď vošiel dovnútra, musel sa zachytiť zárubne, inak by asi odpadol.

V izbe na posteli bola žena, alebo skôr to, čo z nej zostalo. Jej nahé telo ležalo uprostred postele, hlava vykrútená do strany, nohy rozkročené. Tvár mala znetvorenú a dobitú, akoby ju niekto rozdrvil. Cez líca sa jej tiahli rezné rany nožom, jej viečka boli fuč. Brucho a časť jej hrude chýbali. Boli preč, niekto ich skrátka odrezal a rovnako tak vypitval aj vnútornosti. Jej ňadrá chýbali, boli odseknuté a kusy jej tela sa povaľovali na stole vedľa postele. Dokonca to vyzeralo tak, že niektoré z nich naaranžoval aj na posteľ okolo jej tela.

Svetlé posteľné obliečky boli teraz nasýtené jasnou červenou. Na podlahe pod ňou sa rozrastala kaluž krvi taká obrovská, až by bolo možné sa v nej okúpať.

William sa vytackal von z izby a zase zvracal. Keď mu kŕče konečne uvoľnili zovretý žalúdok a on sa odvážil opäť pozrieť na ten hrôzostrašný výjav, všimol si niečo, čo mu predtým uniklo. Neďaleko pohodených kúskov mäsa ležala kôpka rozsypaného popola. Padlý upír, ktorý bol za všetky vraždy zodpovedný, bol konečne preč.