Milenka noci

IV.

Hľadala som si svoje miesto na ulici, kde by som mohla osloviť nejakého muža, všade však postávali ďalšie prostitútky. Dneska ma, našťastie, žiadna z nich neokríkla, hoci som mala svoj plášť poskladaný a prevesený cez lakeť. Všetky boli akési zvláštne. Postávali spolu a pošepky sa o čomsi zhovárali. Zakaždým stíchli, keď niekto prešiel okolo.

Prechádzala som preto ešte ďalej, po Whitechapel High Street. Ticho v uliciach ma začínalo znepokojovať. Toto nebol Londýn, na aký som bola zvyknutá. Schyľovalo sa k večeru a ja som vo vrecku stále nemala štyri pence, potrebné na ďalšiu noc v nocľahárni. Ak si ich rýchlo nezarobím, budem musieť noc prečkať vonku.

Ktosi ma schytil za rameno. Zvrtla som sa, pripravená kričať a utekať, no hľadela som iba do očí ďalšej ženy, takisto prostitútky, ktorú som poznala zo svojej nocľahárne. Kým ostatné sa voči mne správali vždy nevraživo, tejto sa v tvári zračilo čosi iné. Súcit a obavy. Jej úprimná starosť ma zaskočila.

„Mary Jane," oslovila som ju.

„Nemala by si takto po uliciach chodiť sama," povedala mi.

„Prečo?"

„Ty to nevieš?"

„Čo neviem?" spýtala som sa.

Len čo som sa ráno prebrala na svitaní, odišla som z nocľahárne. Niekoľko dní som sa túlala po meste a zháňala si čosi pod zub. Išlo to horšie, než zvyčajne. Ľudia boli dneska akýsi zvláštni.

Spod pazuchy vytiahla špinavý výtlačok denníka The Times. Videla som, že bol tenší, než zvyčajne, niektoré dvojstránky boli zrejme už rozobraté, no článok na titulke bol stále trocha čitateľný, aj napriek vsiaknutým škvrnám.

Vzala som si ho do rúk výtlačok. Nevedela som dobre čítať a rozmazané písmo mi vonkoncom nepomáhalo. Kým som bola ešte malá, chodila som do školy, no odkedy som sa túlala po ulici, okrem občasných nápisov na ceduľkách budov a ulíc, som dlhý text nevidela. Noviny ľudia z našej vrstvy používali na iné veci, ako na čítanie.

Očami som bezmocne kĺzala zo slova na slovo. Zhluk niektorých písmen mi však bol známy.

„Buck's Row?" prečítala som

„Našli tam zavraždenú ženu," povedala mi a noviny zrolovala. „Mary Ann Nicholsovú. Niektorí ju poznali pod menom Polly."

„Polly?" opýtala som sa.

„To nie je možné," povedala som. „Videla som ju predsa pred niekoľkými dňami."

„Kde?"

„Na Osborne Street."

„Uh-hm. Tam ju videli naposledy živú."

„Bola to len nehoda, nie?" opýtala som sa. Po chrbte mi stiekli kvapôčky potu. „Niekto sa s ňou pohádal, alebo... Také veci sa tu skrátka stávajú na bežnom poriadku."

„Toto je iné," povedala mi. „Našli ju s podrezaným hrdlom. V novinách sa písalo, že sa nôž zastavil až na stavcoch. Okrem toho mala rozpárané celé brucho. Toto nebola bitka. Toto boli jatky."

Po chrbte mi prebehol mráz.

Zavrtela som hlavou a cúvla. Videla som ju. Videla som ju....

„Dávaj si pozor, Rose!"zavolala za mnou.

Rozbehla som sa preč. Nechápala som, prečo ma to tak vydesilo. Vraždy boli vo Whitechapel na dennom poriadku. Myslela som si, že som sa už naučila tieto veci počúvať. Že som sa zmierila s tým, že takéto veci sú súčasťou sveta, v ktorom teraz žijem. Hlavou mi však neustále prechádzal jej smiech.