Neobyčajne obyčajná |HP FF|

8. Prespatie

„Musíme sa len naučiť žiť. Vstávať keď padáme. Byť silnejší než predtým. A pokračovať v ceste...”
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Zobudila som sa tam, kde som zaspala. Netuším koľko mohlo byť hodín, no asi bolo ráno, keďže miestnosťou bolo počuť prechádzať ľudí. Ó, áno zobudila som sa v slizolinskej klubovni na sedačke, kde som včera zadrichmala. Keď mi začal pracovať mozog a donútila som sa otvoriť oči, došla som na to, že na tej čiernej sedačke nejsom sama. Pozrela som sa vyššie zistila, že neznámy spáč pri mne bol Draco. Viem si práve živo predstaviť Coru s Grace. Oh, to bude, keď sa tam teraz vrátim. Hlavu som mala pohodlne opretú a pritiahnutú o jeho hruď a jednu svoju nohu som mala cez neho prehodenú. Na jednej jeho ruke som mu teoreticky ležala, zatiaľ čo druhú mal položenú na mojom chrbte, čo zapríčinilo, že som bola pri ňom úplne prítulená.

Och, tak dobre som nespala snáď veky.

Keď musím posúdiť, bol celkom zlatý keď takto spokojne spal.

Čo by si asi pomysleli ostatný? Čo si vôbec mysleli ostatný, keď prešli okolo a videli ako spíme na sedačke takto pri sebe pritúlení?

Pozrela som sa za seba smerom k východu, kde stál Blaise opretý o protiľahlú sedačku a s úškrnom sa na nás pozeral. Och, toto je trápne.

Mimovoľne som sa usmiala som a pomaly, aby som Draca nezobudila som sa odtiaľ vymánila a postavila sa na nohy.

„Spala si dobre?" spýtal sa potichu Zabini s úškrnom, keď som okolo neho prešla. Zastala som a otočila sa na neho.

„Buď ticho," zavrčala som, no aj tak sa usmiala.

„No keďže mi neodpovedáš, tak predpokladám, že áno," zaškeril sa a ja som ho odignorovala. Oh, Merlin, dneska a ďalších pár dní to budú reči.

„Áno, spala som dobre," uznala som. „A keď ma ospravedlníš, rada by som vypadla skôr, než moje kamarátky zistia, že som tam nebola. Maj sa. A pozdrav Draca potom. A ďakujem za rozveselenie včera," dodala som a usmiala sa.

„No samozrejme," odpovedal. „No veď jasné, musíš utiecť z miesta činu. Chápem to. Všetci to chápeme. Tak čau," zaškeril sa. Zasmiala som sa a pokrútila nad ním hlavu. Že miesto činu. To bolo dobré.

„Čau," pozdravila som a vytratila som sa skôr, než by stihol čokoľvek dodať.

Ponáhľa som sa najrýchlejším krokom do svojej izby. Neskutočne som dúfala, že dievčatá budú spať a nebudem im musieť nič vysvetľovať. Vošla som do klubovne, odtiaľ potichu vyšla hore do izby a otvorila dvere. Nakukla som dnu a zistila, že obe dievčatá sú v izbe a pripravujú sa na vyučovanie. Oh, skvelé. Ešte ani úlohy nemám urobené. No fakt výborne.

S nevinnou tvárou som vošla dnu a zavrela dvere. Odhodila som veci na posteľ, vyhrabala knihy a snažila sa napísať aspoň niečo z tých úloh, čo mi na dnes trebalo.

„Ehm, Liz?" ozvala sa Grace.

„Hm?" odpovedala som, no nezdvihla zrak od kníh.

„Kde si to celý čas bola?" spýtala sa Cora a obidve si sadli na posteľ predomnou. Oh, keď mne sa im to nechce vysvetľovať.

„Fakt, to musíte vedieť?" opýtala som sa ich a odpísala štvrtú vetu z úlohy.

„Áno," odpovedali súčasne.

Povzdychla som si, prestala písať, pozrela sa na ne a spustila: „Dobre teda. Zoberiem to v skratke. Včera po obede som stretla Tobyho. Pohádali sme sa, povedal mi pár vecí, ktoré ma rozplakali. On odišiel a minul sa s Dracom, takže som sa mu tam rozplakala jak malé decko. A potom ma odviedol do ich klubovne, nech prídem na iné myšlienky a tam ma rozosmievali, robili rôzne hovadiny a tak. Zabávali ma a čas uplynul rýchlejšie, než by mal. Nespravila som ani čiarku z tých úloh ako vidíte, tak to musím robiť teraz. Jo a keďže ten čas plynul ako strela, nastal pomaly večer. Oni mi rozprávali zábavné historky z ich životov a ja bola už tak strašne unavená, že som tam neviem ako, neplánovane zaspala," povedala som rýchlo a znova sa venovala svoje úlohe. „No a ešte detail. Teraz ráno som sa zobudila na tej sedačke vedľa Draca v celkom zaujímavej polohe," dodala som len tak, pretože viem, žeby som im to skôr či neskôr aj tak povedala.