Bellatrix - príbeh smrťožrútky pokračuje

3. Havran a had

Zašitá ulička nepatrila medzi tie miesta, kde by človek chcel stráviť viac času, než bolo nevyhnutné. Medzi budovami, ktoré ju lemovali by ste len márne hľadali nejakú, ktorá si ešte zachovala svoju fasádu v celku. Mnoho z nich malo povybíjané okná, či dvere, ktoré vŕzgali tak intenzívne, že okamžite každý, kto stál na ulici vedel, že niekto vchádza či vychádza. Ľudia, ktorí touto ulicou prechádzali s jej výzorom plne korešpondovali. Čarodejnice s veľkým špicatými klobúkmi, ktorým veľkosťou mohli konkurovať snáď len bradavice, ktoré im trónili na nosoch. Kúzelníci, ktorí už len svojim pohľadom dávali jasný odkaz, že s nimi sa nie je radno zahrávať. Mnohých z nich by ste bez okolkov mohli označiť za vrahov a oni by sa s vami určite nehádali, možno by dokonca ocenili váš briskný pozorovací talent. Priekupníci, ktorí ponúkali nelegálny tovar, obchodníci so vzácnymi magickými tvormi, majstri elixírov ponúkajúci odvary, ktoré by v priebehu niekoľkých sekúnd dokázali spôsobiť chudákovi, ktorý by ich vypil nekonečné muky či dokonca až smrť. 
Medzi týmito ľuďmi sa Maxim spočiatku necítil ani trochu dobre, no jeho úloha ho donútila, aby na tomto mieste trávil stále viac a viac času. Červochvost sa už dlhé dni neukazoval a on nevedel o inom smrťožrútovi, na ktorého by sa mohol obrátiť. V Azkabane mu v poslednom čase prideľovali stále menej služieb. Vedel, že Bellatrix čaká na správu, či sa mu s ním podarilo spojiť, no pokiaľ by si vypýtal viac služieb vo väzení, mohlo by to byť nápadné. Preto všetok voľný čas, ktorý bežne trávil nadčasmi na tom nehostinnom mieste, vymenil za čas strávený v liahni čiernych mágov, ktorá síce nedosahovala svojim zjavom kvality Azkabanu, no človek sa tu mohol cítiť príjemne len veľmi ťažko.
Stála klientela v krčme U Bielej Wyverny ho už veľmi dobre poznala. Samozrejme poznali identitu, ktorú si už dopredu Maxim starostlivo vymyslel. Poznali ho ako Matta, čierneho mága, odborníka na rezacie kliatby, zo Škótska, ktorý neskutočne túži po tom, aby sa pripojil k Lordovi Voldemortovi. Samozrejme čierni mágovia nikdy neboli dôverčiví a nikto mu v skutočnosti neveril, no považovali za zábavné hrať s ním túto hru. Jeho tvár im síce známa byť nemohla lebo Maxim poctivo pil všehodžús, no správanie dlhoročného, onedlho už bývalého, aurora sa nezaprie. 
"Stále nič?" adresoval Maximovi otázku čarodejník, ktorému výrazne ubiehalo ľavé oko, no zjavne si z toho nič nerobil.
"Nie," pokrútil Maxim hlavou, "ten škriatok, za ktorým si ma poslal o ničom nevie."
"Prečo sa k nemu tak veľmi chceš pridať?"
"Je to najmocnejší temný čarodejník, ktorý kedy chodil po tejto zemi, je prirodzené, že chcem stáť po jeho boku," pokojne odvetil Maxim a sám bol prekvapený, s ako ľahkosťou z neho tieto slová vyšli, priam ako by si to aj naozaj myslel. Za posledné dni sa už veľakrát zamyslel nad tým, či to všetko stále robí len zo strachu, alebo naozaj postupne začína túžiť po tom, aby stál po jeho boku.
"To o sebe tvrdil aj Grindelwald."
"A Grindelwald je vo väzení, ktoré sám postavil, zatiaľ čo Lord Voldemort porazil smrť, snáď ich nechceš porovnávať," povedal priam až so zbožným obdivom a tentokrát sa ani nezarazil.
"Nechcem ich porovnávať," odkašľal si, "len tvrdím, že takých bolo už viac."
"Nemáš pravdu, nikto  z nich nedosahoval kvality Temného pána," s pobaveným úsmevom odvetil. So svojou úlohou sa zžil dokonale.
"Kto si?" ozvalo sa z rohu krčmy.
"Záleží podľa toho, kto sa pýta."
Muž sa trochu zahniezdil na mieste a špeciálne si dal záležať, aby mu nebolo vidieť do tváre. Šero, ktoré U Bielej Wyverny panovalo, stálo na jeho strane. 
"Môžem byť priateľ, no veľmi ľahko sa môžeme stať aj nepriateľmi, je to len na tebe," uchechtol sa, "počul som, že hľadáš istého Červochvosta, je tak?"
"Povedzme, že ho hľadám, ty ho poznáš?"
Muž sa jemne naklonil smerom k Maximovi, nie dosť na to, aby mu videl do tváre, ale dosť, aby dokázal odčítať nepatrné prikývnutie. Maximovi hlavou behalo neskutočné množstvo myšlienok. Zvažoval, že muž môže byť pokojne tým, koho už niekoľko dní hľadá. No taktiež to môže byť auror v utajení. Sám tu bol na niekoľkých misiách, nedivil sa, že čarodejníci tu vôbec nie sú dôverčiví a predtým, ako sa rozhovoria, si niekoľkokrát overia, či nejde o špeha. Keď tak nad tým rozmýšľal, mohol byť rád, že na jeho pravú identitu ešte nikto neprišiel. Ako aurori sa tu mohli zdržiavať vždy len deň či maximálne dva, väčšinou sa vydávali za pútnikov a nikdy o sebe veľa neprezradili. On však vo svojej identite Matta nebol skúpi na slovo a stále žil, stále na neho nitko nezaútočil a všetko nasvedčovalo tomu, že tajomný muž mu dokonca chce pomôcť. Jeho krytie bolo tentokrát úplne iné a on sa cítil bezpečnejšie, možno aj preto, že jeho počiatočné znechutenie z tohto miesta sa zmenilo na neutrálny postoj. Prítomnosť temných mágov mu už nevadila, toleroval ich. Znova si spomenul na to, ako mu pri pohľade na Bellatrixino temné znamenie preblyslo hlavou, že aj on by sa nakoniec k nemu mohol pridať. Nielen ako tichý spojenec, ale ako verný smrťožrút, ktorý na ruke hrdo nosí lebku, ktorej z úst vychádza had. Hady ho vždy fascinovali, síce na Rokforte navštevoval bystrohlav, no aj v slizoline mal veľa kamarátov. Nikdy nehľadel na fakultu, hľadel na silu a moc, a tú jeho priatelia zo slizolinu vždy mali. A on ako čistokrvný kúzelník, ktorý bol vskutku inteligentný mal zas ich rešpekt. Vedel, že Lord Voldemort je krutý a zlý, no takými dokázali byť aj kúzelníci svetla, napadlo mu, že keby taký Albus Dumbledore stál na strane temna, Lord Voldemort by mal prinajmenšom silnú konkurenciu.
Potriasol hlavou, vedel, že teraz sa musí sústrediť, musí si dať dobrý pozor a byť ostražitý. Šťastena mu môže veľmi rýchlo prestať priať. A pokiaľ by mu predsa len prijala a on sa dostane k Lordovi Voldemortovi, musí byť ešte viac opatrný.
Muž v rohu mlčal a na perách sa mu zjavil pobavený úsmev. Maxim veľmi dobre vedel, že všetko má svoju cenu. Preto sa bez váhania zodvihol a namieril si to k baru, kde zaplatil za seba a aj za neznámeho muža a hlavou mu kývol smerom ku dverám. Muž letmo prikývol, do tváre si stiahol kapucňu a nasledoval ho. Niekoľko dlhých minút kráčali uličkou, až sa dostali do zákutí, ktorým sa aj temní mágovia vyhýbali. Navôkol boli iba opustené budovy a dostať sa späť k akej-takej civilizácii by potrvalo niekoľko minút, pokojne by tu mohli niekoho zabiť a nikto by sa o tom nedozvedel. Obaja kúzelníci toto miesto považovali za dosť bezpečné na svoj rozhovor.
"Čo chceš od Červochvosta?" uprene sa mu zadíval do očí, "celá Zašitá ulička hovorí, že ho niekto hľadá, takto sa ti ho nepodarí nájsť."
"Potrebujem, aby ma zobral za ním."
"S tým ti viem pomôcť," žoviálne sa ponúkol neznámy.
"S kým mám tú česť?" zvedavo sa spýtal Maxim, "nie je veľa čarodejníkov, ktorí by mi to ponúkli," dodal.
"Svoju totožnosť ti bohužiaľ zatiaľ neodhalím, ale ak chceš, môžem ťa za ním zobrať, potom bude už len na tvojej šikovnosti, či to prežiješ, Temný pán cudzincom nedôveruje."
Maximovi na chvíľu zasvietili oči, už ďalej nemusí hľadať Červochvosta, no stále to môže byť pasca, pokojne pred ním môže stáť auror. Neraz takto aj sám zatkol potenciálnych nových nasledovníkov Lorda Voldemorta. Nevedel sa rozhodnúť, či neznámemu má veriť. A v tom mu to napadlo: "Ukáž mi temné znamenie, ak ti mám veriť, že ma za ním zoberieš potrebujem dôkaz."
Neznámy sa pousmial: "Páči sa mi, že slepo nedôveruješ neznámym len pre vidinu zisku," hneď ako dopovedal, vyhrnul rukáv a odhalil svoje ľavé predlaktie, ktoré zdobilo temné znamenie. Maxim naň zbožne upieral zrak, spoznal by ho kedykoľvek, za tých niekoľko rozhovorov, ktoré s Bellatrix absolvoval ho dokázal intenzívne preskúmať. Vedel, že niečo podobné by si dokázal vyčarovať každý aspoň trochu schopný auror. No on cítil mágiu, ktorá priam dokonalo kopírovala tú, ktorú cítil aj pri Bellatrix. Bola slabšia, no keď sa k znameniu naklonil, aby sa naň pozrel zbližšia, tak ju zacítil o niečo silnejšie.
"V poriadku, tak koľko?"
"Koľko čoho?" začudovane sa na neho pozrel neznámy.
"Peňazí samozrejme, asi to nerobíš len preto, že máš dobré srdce," pousmial sa Maxim.
"Hej, dobré srdce ma teda asi obišlo, ale vezmem ťa tam len tak," venoval mu ďalší úsmev a jazykom si pritom oblizol pery.
"Prečo?" nerozumel Maxim.
"Je to jednoduché, ak sa chce niekto s Kniežaťom Temnôt tak veľmi stretnúť, tak môže byť veľmi užitočný, alebo naopak veľmi nebezpečný, nech je ako je, keď ta privediem vyrieši sa to a on ma tak či tak odmení."
"Fajn." prikývol.
"Radím ti nech je to ten prvý prípad, Temný pán nemá posledné dni vôbec dobrú náladu," zpod kapucne sa zaškeril a podal mu ruku.
Maxim naprázdno preglgol, veľmi dobre si bol vedomý, do čoho sa práve ženie. V momente, keď prijme ruku toho muža, už nebude cesty späť. Buď sa mu to podarí a v priebehu pár hodín nanajvýš dní oslobodia Bellatrix alebo zomrie, no nebude to vôbec hrdinská smrť, tým si bol viac ako istý. Ani si nevšimol, ako sa mu ruka, už len pri tom ako o tom rozmýšľal spotila, no nemal na výber, podal ju neznámemu a spoločne sa odmiestnili zo Zašitej uličky.