Dear Father

10. KAPITOLA

Freddy

,,Johnny? Ako sa cítiš?" Ruky som mal prilepené k celi už asi dve hodiny a hľadel som na môjho úbohého Johna. Každý jemný pohyb jeho tela ma potešil, lebo to znamenalo jediné. Johny je živý.
,,Prosím, zobuď sa. A sľubujem ti, že toho malého sopliaka zabijeme spolu za to, čo ti spravil."

,,Fred" otočil som hlavu na celu po mojej pravici. Stál tam, akoby tam už bol pár rokov. Je mi povedomý.

Tých pár vlasov, ktoré mal na hlave, boli šedivé, no to, čo pútalo na ňom pozornosť boli plnšie pery, ktoré zapadali dokonalo k modro-zeleným očiam.
Keby nemá vrásky, tak by vyzeral mladšie. Žiadna brada, fúzy, jemné, takmer neviditeľné obočie.

,,Kto vás sem dostal? Toto miesto nieje iba tak pre nejakých úbohých zločincov, tak sa pochváľ."
Zákerný úsmev na jeho tvári ma provokoval, lebo vyzeral ajtak srdečne.
,,Spider-man."  Sklonil som hlavu.

Z chuti sa začal smiať.

,,Chlapče, sme tu kvôli tej jednej osobe obaja. No odtiaľto sa nedostaneš len tak."

,,A ako sa voláš?" Uchechtol som sa.
,,Som Adrian."

,,Prečo ťa sem dostal ten sopliak?"

,,Snažil som sa uživiť svoju rodinu. Tí zazobaní debili nechápali, o čo tu šlo. A ten sopliak mi to sťažoval. Navyše si začal s mojou dcérou. Chcel by som ho stiahnuť z kože!"

Prekvapený jeho tónom som zostal bez slova.

Morgan

Dnes je pre mňa výnimočný deň. Dnes idem prvý krát do normálnej školy. Mamička sa rozhodla, že potom, čo po nás išli kvôli našim iným životom, budeme normálna rodina. No... Skôr normálna Matka a Dcéra.

"Morgan, ak nepohneš tým múdrym zadkom, tak zmeškáš svoj prvý deň v škole!" Zakričala zdola mamička.

"Už idem!" Zakrićala som naspäť.

Možno bude stačiť, keď si zapamätám, že sme normálna rodina.

Pomaly som zišla dole po schodoch a rovno som vybehla z dverí. Nastúpila som do auta, v ktorom ma už čakala mama.

„Hlavne nepanikár, ak budú hovoriť o ockovi. Bude to pre nich obrovská vec, keď príde dcéra Veľkého Iron Mana do ich triedy. Ale nehovor nikomu osobné veci..." Pozerala pred seba, akoby chcela aby som sa vyvarovala jej skúsenosti.
„Rozkaz, šéfe" usmiala som sa a mamička sa ihneď uvoľnila.

Zastali sme pred školou, do ktorej sa hrnulo mnoho študentov. Dala som si na hlavu šiltovku s logom Shield a okuliare. Iba pre istotu.

Mamička si ma pritisla k sebe a šepla mi do ucha. „ľúbim ťa, ty moja Iron Girl."
„Aj ja teba, mami."
Vybehla som z auta rovno do obrovských dverí.

Bože môj! Je to tu obrovské! Dlhá chodba, po bokoch tmavo-modré skrinky a nesmierne mnoho dverí a žiakov.
Zostala som ako obarená. Toto je moja škola?

Pár žiakov na mňa prekvapene pozrelo. Ani sa nečudujem. Chodila som po chodbe ako obarená.

Z reproduktorov na bokoch stien sa ozvalo zvonenie a ja som si až vtedy uvedomila, že neviem, kde mám triedu. Zastavila som dievča predo mnou.

„Ahoj, prosím ťa, nevieš, kde je 2.B?"
Chvíľu na mňa divne pozerala, no nakoniec mi triedu ukázala.
„Drž sa, nováčik, si mi povedomá. Ja som Sandra. A ty?"
Uvoľnilo ma, že už teraz mi dáva niekto znak priateľstva.
„Som Morgan. Ďakujem, že si mi ukázala triedu."
Zamávali sme jedna na druhú a ja som s veľkým nádychom vošla do triedy.

Nikto mi nevenoval ani malú pozornosť. Chvalabohu.

Sadla som si na prvé voľné miesto, ktoré som zbadala a čakala som.

Otvorili sa dvere a do nich vošiel vysoký, starý profesor.
„To ste až tak leniví, že ste ani nezotreli tabuľu?! Chcete si napísať test z nového učiva?!" Zakričal. Jeden žiak sa ihneď pustil do umývania tabule a celá trieda mlčala.

„Máme tu novú žiačku. Morgan, mám takú tradíciu, že keď mám nového študenta, tak ho ihneď preskúšam z akéhokoľvek učiva. Na známku. Povedz nám, bola si dobrá v matike na predošlej škole?"
Arogantne sa na mňa usmial.
„toto je moja prvá škola, vždy som sa učila doma, pane."
Postavil sa a začal na tabuľu škriabať rovnice. Potom sa otočil ku mne.
„Nech sa páči, počítajte."
Postavila som sa a prišla som k tabuli. Túto rovnicu viem, je jednoduchá a ten systém sa mi páči.
Po necelých dvoch minútach na mňa niekto zozadu zakričal bifľoška a ja nechápem, prečo.
Profesor sa pozrel na tabuľu, potom na mňa.
„Dnes to máš za 1, ty múdra hlava. Sadnúť."

Hodina pokračovala v duchu napätia a stresu.
Zazvonilo.

„Morgan, vitaj na tejto škole. Aký to je pocit mať prvú hodinu s tým tyranom?" Usmial sa spolužiak. „Mimochodom, som Dan."
„Stretla som sa už aj s horšími." Usmiala som sa naňho a spolu sme vyšli z triedy. No profesor na mňa zakričal.
„Slečna Starková, poďte sem ešte na minútku." Dan na mňa neveriacky pozrel a ja som vošla do triedy.
„Spravila som niečo?"
„Nie. Vaša rovnica bola bezchybná, máte talent na matematiku, alebo to máte iba po otcovi?"
Neisto som sa zasmiala a potiahla si hánky.
„Asi to mám po ockovi. Prepáčte, musím ísť." Doslova som odtiaľ utiekla.
Dan ma samozrejme čakal. „Kde si zabudla povedať, že ty si dčéra Anthonyho Starka?!" Neveriacky na mňa pozeral.
„Je mi ľúto tvojej straty. Ale to je neuveriteľné! On nás predsa zachránil!"
Nestihla som ani odpovedať, lebo neznámy Dan na mňa chrlil otázku za otázkou.
„Ty budeš teraz Iron girl? Všetci to od teba očakávajú. Keďže si jeho dcéra. Aký pocit je byť jeho dcérou?"

„Dan, prosím spomaľ. Je to normálny pocit. Bol to môj otec a proste...." Nahromadila sa mi v hrdle obrovská guča.
On jednoducho zomrel. Už tu neni so mnou. No vysloviť som to nedokázala.
Dan na mňa hodil súcitný pohľad.
„Chápem. Nemusíš to hovoriť nahlas. Je to smutné a naozaj nás to všetkých mrzí."

Môj ocko nevie, že som prvý deň v škole, nevie, že mi chýba každým dňom viac a viac. Mám preňho 3000 ton lásky a dúfam, Že to vie...