Očami Techniky

1. KAPITOLA.

Na spustenie funkcie ...ŠTART, ešte spojíme modrý drôt ...ovládajúci brzdiaci a spomaľovací systém... so zeleným, ALE svetlozeleným, ktorý ovláda vnímanie a skenovanie predného priestoru...
Nie však s tmavozeleným, ...ktorý má na starosti spätný smer jazdy a ktorý má byť spojený so žltým drôtom... na hlavnej doske...

V učebnici sa to zdá byť jednoduché, všetko je dokonca aj nakreslené v schémach, avšak v skutočnosti to je oveľa zložitejšie. Tie schémy v učebnici sú väčšie ako drôty a hlavná doska a všetky šrúbky a všetko ostatné.
Samotné konštruovanie malého robota, ktorý nie je väčší ako dlaň a jeho mikro-obvodov si vyžaduje sústredenie a pevnú ruku.
A zjavne aj veľkú vynaliezavosť, keďže pracujete pod zväčšovacím sklom, aby ste na tie malilinké súčiastky vôbec videli.
Taktiež aj dobré svetlo.
A hlavne aj chuť to všetko robiť.
Bohužiaľ, Scarlet teraz nemá takmer nič z tohto.
Led svetlá síce dostatočne nahrádzajú denné svetlo, po ktorom v tejto uplynulej nočnej hodine, nie je ani pamiatky, no stále jej chýba sústredenie a pevná ruka, keďže už je dávno po večierke.
Chuť dokončiť to, by aj mala. Je to jeden z prvých projektov, ktoré na tejto škole konštruuje, tak by ho aj chcela dokončiť, keďže zajtra je posledný možný termín odovzdania.
Iní žiaci už aj dávno zabudli, že čosi také robili. No oni nevyrastali na mesiaci, kde mali zakázané konštruovať podobné vynálezy.

Oči sa jej pomaly zatvárali, no ona sa aj tak pevne sústredila, na to, čo robí. Mrkla na návod v učebnici a potom, pod zväčšovacím sklom, spojila dva drôty, modrý a svetlozelený, ktoré boli sotva hrubšie ako vlások. Keď sa kovové drôty, obalené vo farebnom plaste, nenávratne teplom spojili, stalo sa niečo, čo nečakala.
Dve malé, úplne malé, žiarovky začali blikať, načo sa aj jasne rozsvietili.
Začali sa otáčať malé kolieska, ktoré mali na starosti pohyb, rovnako ako aj začali kmitať štyri malé nožičky, ktoré tam boli viac menej skôr pre autenticitu, aby robotická malá myš vyzerala ako myš.
Rovnako sa začal kývať aj chvostík a malá hlava sa začala pomaly otáčať zo strany na stranu.

„Áno!" vykríkla nadšene Scarlet, zatvorila kryt a otočila malú myš nožičkami smerom dolu.
Tá sa hneď aj s tichým pípaním, ktoré nebolo až tak presne súčasťou zadanie, začala pohybovať po veľkom bielom stole. Otáčala hlavičkou a kývala nožičkami a chvostíkom.

„Áno, mám to!" Radovala sa Scarlet a spratovala zo stola náradie, aby myšička do niečoho nenarazila a nepokazila sa skôr, ako by sa ukázala profesorke na hodine.

„Čo-čo sa deje?" Zobudil sa prekvapene Ben, ktorý spal na vedľajšom stole. Vystrel si chrbát, pretože zaspal počas sedenie na stoličke a hlavu si podopieral rukami o stôl.
„To už je ráno...?"
Pýtal sa zmätene, pretierajúc si oči. Po chvíli si až uvedomil, že sa nenachádza vo svojej izbe ale v robotickom laboratóriu.
To slúžilo bežne ako každá iná trieda, bolo v ňom niekoľko lavíc, ktoré ale boli okrúhleho tvaru a boli podsvietené bielym svetlom, aby sa na nich lepšie pracovalo. Bežne pri jednom sedeli dvaja žiaci, ale zmestili sa aj traja, či štyria, keď robili na tímovom projekte.
Každý stôl mal taktiež aj horné osvetlenie, aby každý dobre videl na svoju prácu, keďže práve tu robili úpravy svojich droidov, alebo konštruovali robotov.
Okná, ktoré tvorili takmer celú jedno stenu, mali tieniace a zatemňovacie závesy, aby ostré slnečné svetlo nebolo pri práci na obtiaž.
Vpredu bola katedra, za ktorou biela tabuľa s dataprojektorom, aby profesori mohli žiakom dobre premietnuť učebné kódy, či schémy.

„Podarilo sa mi to! Konečne som to zvládla." Vysvetľovala mu nadšene Scarlet a ukazovala pritom na svoj stôl a malého robota, ktorý po ňom neposedne behal.

„Vážne? Super, to znamená, že už môžeme ísť konečne spať." Odvetil nadšene aj Ben, načo sa na neho Scralet zamračila, že sa neteší tak ako ona, že sa jej konečne podarilo poskladať tohto robota.