Prekliaty démon

10. Emma

Len čo Aaralynine nohy dopadli na zem sveta smrteľných, zatočila sa jej hlava a ona sa pri náhlom prívale hluku ulice musela chytiť za uši. Vonku už bola tma a ona sa s prižmúrenými očami snažila nájsť nejaký styčný bod v neforemnej zmesi svetiel. Nijako sa jej to však nedarilo a tak si s tlčúcim srdcom na mieste kde stála čupla a hlavu si oprela o kolená akoby sa pred novým svetom snažila skryť.

„Flash? S-si tam?" pošepla vystrašeným hlasom, no v ušiach jej aj naďalej znelo len húkanie, trúbenie, tykanie a vrava ľudí ktorí, ju obchádzali.

Flashina náhla neprítomnosť v nej vyvolala paniku a kvôli šoku sa bála zodvihnúť hlavu.

„Ste v poriadku?" melodický ženský hlas akoby zázrakom utlmil chaos, ktorý Aaralyn úplne obklopil. Váhavo nadvihla hlavu a jej zrak putoval od totálne zničených tenisiek až po bujaré hrdzavé vlasy dievčaťa so znepokojeným výrazom na tvári. Celú ju mala obsypanú sympatickými pehami a veľké žiarivo zelené oči schovala za okuliare s obrovskými okrúhlymi sklíčkami.

Keď jej Aaralyn neodpovedala, milo sa na ňu usmiala a natiahla k nej ruku, aby jej pomohla vstať.

„Hádam, že mi nerozumieš," zamrmlala si popod nos, keď si ju obzerala. „Ako môžeš byť vonku len v tomto? Veď umrzneš dievča!" povzdychla si po chvíli a ihneď sa začala hrabať v priesvitnej, na prasknutie plnej igelitke, ktorú niesla v ľavej ruke.

Aaralyn sa pozrela na pupence husej kože, ktoré pokrývali jej holé ruky a nohy. Ľahké biele šaty, ktoré malo na sebe jej telo v obchode určite neboli stavané pre každé podnebné pásmo sveta smrteľníkov.

„Zrejme si zvyknutá na drahšie značky ale aj toto človeka celkom slušne zahreje," povedalo dievča, keď pred ňou rozprestrelo dlhý očividne ručne štrikovaný sivý sveter s mohutným rolákovým golierom. Keď si ho od nej Aaralyn ihneď nevzala, povzdychla si. „Po tom to môžeš kľudne vyhodiť ale nemala by si na moju ochotu ti pomôcť hľadieť zvrchu," povedala a len čo jej strčila sveter do rúk, rýchlim krokom odišla.

Aaralyn na sveter chvíľu len nemo hľadela, no len čo sa jej telo znova striaslo od zimy, rýchlo si ho prevliekla cez hlavu. Siahal jej takmer až po kolená a aj keď bol ťažký, príjemne ju hrial.

Zhlboka sa nadýchla a znova sa poobzerala okolo seba. Šok pomaly ustúpil a tak už bola konečne schopná vnímať svoje okolie. Svet ľudí, aký pred tým poznala bol definitívne preč. Malé chalúpky na lúkach uprostred lesa vystriedali obrovské niekoľko desiatok poschodové budovy, na ktorých blikali nápisy najrôznejších farieb, zelenú trávu nadobro pochovali chodníky vykladané akýmisi zvláštnymi kameňmi a po uliciach sa hnali obrovskou rýchlosťou nablýskané vozy, ktoré boli ako Aaralyn predpokladala autami. Raz jej o nich rozprával chlapec v jej meste, ktorý tvrdil, že sa v jednom z nich utopil.

Zaklonila hlavu, no na jej sklamanie na nebi neuvidela ani jednu hviezdu.

‚Ako sa im ich podarilo vymazať?' pomyslela si zdesene práve vo chvíli, keď do nej ktosi narazil a ona sa zapotácala.

„Pardon," začula zamrmlanie dotyčného a keď sa mu pozrela do tváre, jeho oči na moment zajagali zvláštnym svetlom, prezrádzajúc tak, že ide o premenenú dušu. Z jeho prekvapeného výrazu a okamžitého úteku jej došlo, že rovnako ako on bola odhalená aj ona.

Rýchlo teda pohľadom vyhľadala uličku, v ktorej by sa mohla na chvíľu schovať a vytiahla fľaštičku s maskovacím parfumom. Len čo ho použila, znova vyšla na hlavnú ulicu a začala sa prechádzať okolo dlhého radu budov. Absolútne nevedela, kde by mala začať. Celý tento svet pre ňu bol úplne neznámy.

„Hej! Nemusíš byť taký kretén!" ozvalo sa zrazu odkiaľsi. Aaralyn bol ten hlas ihneď známy a keď sa lepšie porozhliadla, uvedomila si, že vychádzala z neďalekého davu ľudí. Zrýchlila krok a keď sa predrala pomedzi niekoľko prizerajúcich sa, zbadala ryšavo vlasé dievča, ako v bojovnej póze stojí pred stredne vysokým zavalitým mužom s dvoma plešinkami v tvare rozsiahlych kútov.