MONSTER'S KINGDOM

Časť 20.

Z pohľad Henryho:

Prebudil som sa zo svojho úžasného spánku vďaka letmému dotyku ruky hladiacej moje líce. Chvíľu som to nevnímal keďže som bol ešte v polospánku, no pomaly som sa začal preberať. Hlavu som na vankúši mierne pootočil, vďaka čomu dotyk niečej ruky zmizol z mojej pokožky. Po niekoľkých dlhých sekundách sa mi konečne podarilo odlepiť viečka od seba, a otvoril som oči. Vzápätí som ich hneď aj zavrel kvôli prudkému svetlu odrážajúcemu sa z lampy vysiacej zo stropu. Po tom, ako si moje oči privykli na svetlo som zbadal osobu, ktorá mala na svedomí moje prebudenie. Nebol to nikto iný než Athan. Pri tom zistení mnou trochu myklo, čo som sa snažil zamaskovať a posadil som sa. Očami som stretol tie jeho, ktoré sa na mňa pozerali s náznakom akéhosi pobavenia. Nebolo to nič nové, keďže sa zdá, že sa na mojom správaní dobre zabáva. Na sebe mal červené tričko, ktoré mu k jeho krvavo-červeným očiam dokonalo pasovalo. Nohy mu obopínali čierne rifle s opaskom a čierne topánky.

„Večera je hotová," predniesol svojim neutrálnym, hrubým hlasom zabodávajúc do mňa svoj zrak. Krvavo-červený zrak, ktorý mi prestal robiť zimomriavky od strachu po tele. Zľahka som svojou hlavou prikývol vstávajúc z postele. Zrakom som zavadil na hodiny položené na drevenom, nočnom stolíku. Bolo pár minút pred pol siedmou večer čo nasvedčovala tma šíriaca sa okolím izby. Athan sa bez akýchkoľvek ďalších slov otočil smerom ku dverám kráčajúc svojou mohutnou postavou von z izby. Nechcel som zaostávať, tak som sa vybral za ním vychádzajúc von z izby pričom ma po vstupe na chodbu privítal studený závan vzduchu. Kráčal som svižnejším krokom za ním, aby som ho nestratil z dohľadu. Prstami na ruke som nervózne žmolil látku trička pomalými krokmi kráčajúc chodbou. V hlave som si vytváral scenáre, ako táto večera môže dopadnúť. Jeden z nich bol replikou toho, čo sa stalo pred pár dňami. Nad tou myšlienkou som hlasno preglgol, no vzápätí som si uvedomil, že Athan je priamo predo mnou, a môže ma počuť. Nechcel som urobiť nič, čo by mu mohlo spôsobiť akékoľvek nervy spôsobené mnou.

Athan svoje kroky zastavil pred dverami, a kvôli mojej nepozornosti som do neho skoro narazil. V poslednej chvíli som sa tomu našťastie vyhol zastavujúc len pár centimetrom pred jeho chrbtom. Otvoril dvere a posunul sa kúsok stavajúc sa na bok rukou mi ukazujúc, aby som vošiel dnu. S tichým poďakovaním za to, že mi otvoril dvere som vošiel dnu pričom on vošiel hneď za mnou a zatvoril dvere. Nachádzali sme sa presne na tom istom mieste, kde sme večerali minule. Nebolo to miesto, kde by som chcel byť po skúsenosti z minulého večera. Izba bola vyplnená svetlom z nádherného lustra osvetľujúceho celú miestnosť. Moje uši vyplnil zvuk praskajúceho dreva v krbe, vďaka ktorému to bolo príjemne teplo a moje oči sa zabodli na prestretý stôl. Div mi oči nevypadli od prekvapenia. Na stole bol nádherný, saténový, červený obrus spolu s taniermi, na ktorých bol biely obrúsok. Taniere boli od seba dosť vzdialené keďže každý bol na jednej strane stola. Po stranách taniera bol príbor a vedľa príboru sklenené poháre s karmínovou farbou vína na vysokej stopke. V strede stolu bola sklenená misa, v ktorej sa podľa môjho usúdenia nachádzali lasagne príjemne rozvoniavajúce celú miestnosť. Nemohol som sa dočkať ich ochutnať keďže lasagne som nemal poriadne dlhú dobu.

Odrazu sa však ozvalo mierne netrpezlivé odkašľanie, ktoré ma vytrhlo zo zízania. Očami som prešiel ku zdroju náhleho zvuku vypĺňajúceho miestnosť stretávajúc sa s očami Athana, ktorý už dávno sedel na svojej strane stola s rukami založenými na hrudu a očami zabodnutými do mňa. Našťastie sa z pohľadu do jeho očí nedal vyčítať hnev. Len číra netrpezlivosť. Na nič som nečakal, a rýchlo som prešiel ku druhej strane stola s horiacimi lícami snažiac sa zo seba neurobiť ešte väčšieho hlupáku než som už urobil. Posadil som sa na drevenú stoličku so sklonenou hlavou nevediac, či mám počkať, kým mi naberie jedlo on, alebo si ho mám nabrať sám. Zrazu stolička zavŕzgala a Athan sa postavil vymazávajúc z mojej hlavy dilemu. Prešiel ku mojej strane stola berúc do ruky môj tanier a začal mi naberať jedlo. Pri tom množstve, ktoré mi naberal som naozaj pochyboval, že to zvládnem zjesť celé. Hold, budem sa s tým musieť nejako popasovať a zjesť to. Dúfal som, že to zvládnem už len kvôli tej vynikajúcej vôni napĺňajúcej moje nozdry. O chvíľu položil plný tanier predo mňa pričom som mu opäť poďakoval, a sledoval ho ako kráča späť ku svojej strane, kde si taktiež začal si naberať jedlo. Nabral si dokonca o dosť viac než ja čo nebolo pre mňa vôbec prekvapujúce vzhľadom na jeho vzhľad. Bez slova sa posadil na svoje miesto pokladajúc tanier pred seba, a opäť mi venoval svoj pohľad predtým, než prehovoril.

„Dúfam, že máš rád lasagne," prehovoril odrazu s menším náznakom dúfania svojim hrubým hlasom nespúšťajúc zo mňa ani na sekundu svoj zrak pozerajúc mi snáď až do duše. Opäť som očami zakotvil na jeho ostro rezanú sánku, z ktorej som fascinovane nemohol spustiť zrak. Prišlo mi, akoby mu na tom veľmi záležalo, čo ma milo prekvapilo a neudržal som malý úsmev objavujúci sa na mojich perách. Prikývol som, no vzápätí som sám seba okamžite zarazil. Nemôžem mu predsa na všetko len prikyvovať bez akejkoľvek slovnej odozvy. Rozhodol som sa teda prehovoriť dúfajúc, že nepoviem nič zlé či nevhodné.

„Samozrejme, vlastne sú jedným z mojich obľúbených jedál," prehovoril som snažiac sa znieť smelo naberajúc si prvé sústo na vidličku a vzápätí ho pokladajúc do úst. Našťastie to nebolo horúce, za čo som bol rád. Akonáhle sa môj jazyk stretol s jedlom som mal čo robiť, aby som sa udržal a ostal ticho bez slastného zahmkania, ktoré hrozilo že opustí moje ústa. Nedalo sa ani opísať, aké výborné to bolo. Athan bol mojou vetou a reakciou očividne spokojný keďže sa na mňa pár sekúnd s drobným úsmevom pozeral predtým, ako sa napil z pohára vína a vrátil sa späť ku jedlu. Musí byť naozaj výborný kuchár, pomyslel som si pri tichom jedení a popíjaní vína po malých dúškoch.  

Dočkali ste sa novej časti. Ja viem, nie je moc záživná, no aspoň niečo... V poslednej dobe kvôli škole nemám moc času písať. Takže prepáčte ľudkovia a užite si aspoň tento kúsok❤️❤️.