Dcéra Alfy ✔

55.časť

,,Dajte mi na ne pozor chlapci!" Zakričala som bratom z diaľky.

,,Spoľahni sa!" Odkričal mi Aladaj a zamával.

Spokojne som sa otočila a premenila na vlka. Zhlboka som sa nadýchla a vyštartovala na dohodnuté miesto, kde som mala svoju pozíciu aj s ostatnými vlkmi a upírmi.

So Zoe a Sárou som sa nemohla rozlúčiť. Zoe by ma nechcela pustiť a hysterčila by. Bolo to odomňa odporné a zbabelé, ale nechcela som jej v tomto čeliť. Ak to prežijem, tak ma za toto zabije.

Zatriasla som hlavou a pokračovala v ceste. O chvíľu by som sa mala stretnúť s Kristonom a Annou. Bola som prekvapená, keď ich dal Luck zavolať, aby na mňa pri ceste na dohodnuté miesto dali pozor. Ale dalo sa to očakávať, sú to predsa bojovníci.

Onedlho som zachytila známy pach a vedela som, že sú blízko. Potom sa mi však do nosa zaryl pach aj niečoho iného. Krv. Od strachu sa mi rozšírili oči a zrýchlila som ešte viac. Preskočila som krík a želala som si, aby som v živote nevidela to, čo sa mi objavilo v zornom poli.

Jedno vlčie telo malo rozpárané brucho a chýbali mu všetky laby a chvost. Lepšie som zaostrila a všimla si, že pri ňom leží aj odtrhnutý jazyk. Druhé telo bolo napoly premenené. Napoly ľudská a napoly vlčia hlava bola opodiaľ tela, ktorého končatiny boli porozhádzané po okolí. Z hlavy viseli dlhé plavé vlasy a ja som v nej spoznala tvár Anny. To znamenalo, že druhá obeť musel byť Kriston.

Od toho nechutného výjavu ma naplo a obsah môjho žalúdka skončil pri mojich labách. V očiach ma štípali slzy a zmietal mnou obrovský strach a znechutenie zároveň.

Preboha! To je odporné!
Zahromžila Mia.

Úplne som zdieľala jej pocity. Vzápätí sa ma však zmocnil žiaľ nad stratenými kamarátmi. Kto to urobil?! Boli sme snáď prezradený?!

Cítim temnú auru. Tá vec nemôže byť ďaleko, čo iba naznačuje tomu, že ich zabil len pred chvíľou.
Zavrčala.

'Nechápem to. Veď to boli bojovníci! A veľmi silný bojovníci! Však som s nimi trénovala!'

Mala som chuť nahlas zavrčať, ale jediné čo by som tým dosiahla, by bolo moje prezradenie.

Mia mi však nestihla odpovedať, pretože predo mnou niečo zašušťalo. Skryla som sa za kríky a nazrela cez konáriky, aby som videla tú vec, čo zabila mojich priateľov.

Nečakala som však to, čo som uvidela.

Z kríkov sa vynorila mne veľmi povedomá čierna, zhrbená postava s kostnatými ostňami na chrbte a s chvostom s bičom na konci, plaziacom sa po zemi ako had. Beztvárna ohava so širokým úsmevom a ostrými zubami, v ktorých žula labu, zo seba vydala chrčivý zvuk.

Krigrin.

- Ohavné bytosti, ktoré v zuboch roztrhajú všetko, čo má mäso. - V hlave sa mi premietali Viktorove slová.

Nemohla som uveriť tomu, že mojich priateľov zabila taká ohavná bytosť. Takúto smrť si nezaslúžili! Telo mi zachvátil hnev. Tak odporne sa tá vec vyškierala až jej mám chuť rozdriapať tvár. Mysľou mi behajú myšlienky len o tom, ako tú kreatúru zabiť.

- Dajú sa zabiť odseknutím hlavy, alebo chvostu, kde majú srdce. Sranda, že? Ale zato je dobre chránené. Na konci chvosta je totiž bič, ktorý je naplnený jednom. - Viktorove slová sa mi opäť votreli do hlavy.

Krigrin vypľul ohlodanú kosť z papule a pohol sa k telám, pravdepodobne s chuťou zožrať niečo ďalšie. To mu však už nedovolím.

Prikrčila som sa a silno sa odrazila. Krigrin ma nestihol zaregistrovať a preto sa mi ho podarilo z letu zraziť na zem, zahryznutím do krku. Príšera odporne zvrešťala a jej ostré pazúry sa mi zaryli do chrbta. Telom mi prešla ostrá bolesť, ale nenechala som sa odradiť. Začala som trhať s hlavou zo strany na stranu s cieľom rozdrápať mu krk. Chvost príšery sa mi však obmotal okolo brucha a odtrhol ma od nej. Utiahol sa okolo mňa ako had, škrtiaci svoju obeť. Zahnala som sa po chvoste labou v snahe ho rozškriabať. Podarilo sami mojimi pazúrmi zasiahnuť koniec chvosta, z ktorého trčal bičík a príšera ma okamžite pustila.