Mrazivá chuť ohňa ✓

•4•

Sedí znovu na móle, tentokrát s vlasmi v pevnom drdole na vrchu hlavy a pohodlných šortkách. Čaká kedy sa za ňou zjaví Noel a holými nohami medzitým pohojdáva nad hladinou. Počasie nie a nie sa umúdriť a teplo a slnečné lúče jej spaľujú celé telo až jej červenie pokožka.
Zašramotia za ňou jeho kroky, „čo sa tak na tú vodu mračíš?“
Hlavu ľahko natočí k nemu akurát aby zbadala jeho úškrn. „Ani nehovor.“ Vzdychne si a pohodí hlavou.
Skúmavo sa na ňu zahľadí a sadne si k nej. „No tak spusti krásavica.“ Položí jej dlaň na chrbát a stiahne ju k sebe. Tinina hlava spočinie na jeho pleci a na líci ho pošteklí pramienok vlasov čo jej trčí z účesu ako anténa.
„Kde začať,“ znovu sa z nej vyderie podráždený vzdych a hlavou sa jej preženie každý jeden dôvod za druhým, pre ktorý má dnes náladu na bode mrazu.
Spustí dolu nohy a takmer si namočí tenisky. Radšej si ich dá dolu a odloží za ich chrbty aby sa mohol ovlažiť. „Nemôže to byť také zlé.“
Je toľko vecí čo mu chce povedať až nevie kde začať. Možno by mala začať tým najhorším a tak povie: „Denis sa so mnou nerozpráva.“
Osobne sa tomu chlapovi ani nečuduje, keď vidí ako sa Tina k nemu správa. Najprv sa na neho nahnevá, ktovie koľko ho ignoruje a všetko okolo toho. Aj tak sa, ale opýta: „prečo?“
Zdvihne sa z jeho pleca a mrkne mu do očí. Chvíľu sa na neho mlčky díva kým sa pustí do vysvetľovania. „Stačilo spomenúť, že som bola s tebou.“
„Nechápem,“ zvraští tvár a odvráti od nej pohľad. Spomenie si na včerajší večer a ráno, keď sa prebudil vedľa tej najkrajšej ženy na svete. S hlavou v oblakoch ju takmer prestane počúvať.
Lenivo pokrčí plecami, „veď práve.“
Nepovie nič viac a po očku na ňu mrkne či je to naozaj všetko alebo ešte predsa len príde vysvetlenie. Ona ale naďalej nič nehovorí a tak na ňu vrhne ďalší rýchly nechápavý pohľad.
„Nepozeraj sa tak, neviem čo má za problém,“ mračí sa akoby zjedla naraz celý citrón. Cíti na sebe jeho pohľad no hodlá ho ignorovať a hlavu k nemu znovu neotočí. Pohľad na neho ju mätie, jeho zmätený výraz tváre jej vonkoncom nepomáha pochopiť situáciu, v ktorej sa vyskytla.
Noel spustí nohy hlbšie do vody a užíva si chladivý dotyk.
Je len dopoludnia a tak pri vode nie je veľa ľudí napriek horku čo roztápa každú ľudskú bytosť vonku. Na ich obľúbenom mieste je jedna výhoda to, že je to maličké jazierko zastrčené kúsok hlbšie v lese. Nie každému sa chce za osviežením chodiť ďaleko a práve preto tu tak radi trávia čas, keď chcú byť spolu.
Vzdychne si a podráždene znovu spustí hlavu o jeho plece. „Všetko sa mi rozpadá pod rukami.“ Už nečaká na jeho reakciu a bod po bode mu vymenúva koľko vecí sa jej za posledné dni pokazili. Práca, bývanie, vzťah sa zlúčili do jedného a prenikli cez jej bariéru doposiaľ nadobudnutého šťastia. Z každom z nich sa vytvorila maličká trhlina a pomaličky sa rozrastá do veľkej pavučiny.
Poláska ju nežne po hlave, „niečo vymyslíme.“ Tichým hlasom sa ju snaží upokojiť no sám je vo vnútri rozbúrený ako oceán. Za očami mu bliká jeden veľký červený výkričník a nezmizne kým nepovie pravdu. Aspoň jednej. Musí dostať zo seba von čo cíti inak ho to zvnútra roztrhne ako handrovú bábiku.
„Ja neviem, ale čo mám robiť. On na teba žiarli a pritom nemá ani najmenšie tušenie čo medzi nami je.“ Zavrtí hlavou a dúfa, že keby ňou silnejšie potriasla tak by jej z nej všetko prebytočné myšlienky a starosti jednoducho vypadali preč. Žiaľ bohu, takto to nefunguje.
Prstami uchopí jej tvár a donúti ju pozrieť na neho. Už mu jej plačlivý tón začal píliť uši a chce aby sa upokojila ona, ale zúfalo po tom túži aj on. Hlboko sa zadíva do jej modrých očí, kým sa konečne jej pohľad nesústredí v jeho. „Je to blázon ak riskuje pre obyčajné dohady.“
Hlava jej spolu s jeho dlaňou na nej prikývne. Kýva akoby rozumela, no Tina v tejto chvíli ani za mak nesúhlasí s tým, že sa všetko bude dať vyriešiť tak jednoducho.
Vytiahne si nohy z vody pričom ju jemne ošpliecha a zloží ich pod seba. Prsty spustí z jej tváre dolu. Hoci vidí, že prikyvuje nie je presvedčený o tom, že tomu sama verí. Tak dlho ju pozná, že už by vedel aj poslepiačky rozlúštiť každú jej reakciu.
Je síce nahnevaná a frustrovaná, no napriek tomu na Noelovej tvári vidí, že nad čímsi celý čas odkedy za ňou prišiel tvrdo dumá. Od včera je nejaký mĺkvejší a aj jeho zmysel pre humor a neustále vtipkovanie dnes dostali pauzu a tak premýšľa ako sa ho jemno opýtať čo je vo veci.
Už takmer otvorí ústa, keď ju predbehne a rozhovorí sa. „Musím ti niečo povedať,“ spustí a je pripravený jej všetko o svojich citoch vyklopiť.
Chápavo sa na neho pozerá a čaká na pokračovanie, keď v tom jej vo vrecku zazvoní mobil a preruší prítok jeho slov.