Hate My Boss !

Departure

Ešte predtým ako sa pustíte do čítanie tejto kapitolky, by som rada upozrnila na to že tu máme ďalšie jubileum.
Toto je totiž už naša 100 časť Wohouu 😄🥳🥳
Strašne sa stoho teším ani by ma nenapadlo pred 4 rokmi že to bude až toľko a vôbec že by bolo toľko čitateľov a fanúšikov. ❤🍀❤
Preto som na toto výročie, napísala časť ktorá spraví ďalší zvrat a je aj o niečo dlhšia má krásnych 1220 slov a je znovu emotívnejšia, tak šup do toho a užite si ju. 🥰👌

To srdce , z ktorého bol už len kameň. Prázdny a ťažký, pripomínajúci mi moje hriechy, za ktoré sa nenávidim. Opäť som sklamala, sklamla milovanú osobu. Už nič len srdce z kamena a telo bez duše.

Valeria

Telo ležiace, bez známok života. Aspoň tak som si pripadala a tak som pôsobila. Jediné čo mi stále pripomínalo že som živá bola tá ukrutná bolesť v mojom v nútri a pokojne oddychujúci Christian vedľa mňa. Nedokázala som sa prinutiť zavrieť oči a aspoň na chvíľu tak uľaviť zničenému telu. Už len suché cestičky na lícach mi pripomínali množstvo sĺz, ktoré len tak unikali z mojich očí. No zjavne im došiel zdroj, vyplakali všetko čo mali. Život bez života, telo bez duše a sutuácia bez riešenia. Už nebolo nič len prázdno.

Pomaly som sa posadila a pretrela si pozostatky sĺz. Prerívaný dych mi rozpálil plúca ako aby som nedýchala už veky. Postavila som sa z postele a otočila sa na Christiana, ktorý sa podvedome viac pritiahol k miestu, kde som ešte pred malou chvíľkou ležala. No teraz tam bolo len prázdne miesto, len pokrčené obliečky značili že tam niekto ležal. Aj to je už minulosť, všetko je preč len spomienky nám pripomínajú veci, ktoré sa udiali a my im môžeme buď veriť alebo neveriť či sa naozaj udiali. Moje nohy sa z ťažkosťami rohýbali ku dverám. Chladný kov kľučky ma donútil zodvihnúť zrak ku dverám a nakoniec ich otvoriť. Prekročila som prah dverí a dovolila som si posledný krát premiestniť môj zrak na odpočívajúceho Christiana. Očami  som sledovala jeho pravideľne sa nadvihujúcu hruď. Posledný krát som pohľadom zablúdila k jeho pokojnej tvári, pomaly vydýchol a to bolo to posledné čo som videla, keď som nadobro za sebou zavrela dvere.

Jess

Will, jeden s Chrisovych mužov ma s firmy odviezol domov už pred 5 hodinami a ja stále neviem nič bližšie. Od kedy Chris opustil kanceláriu nemám skoro žiadne informacie o tom ako zachranná misia prebiehala. Viem len toľko že sa im podarilo Val zachrániť a aj to že Chrisa postrelili. A to je to najhoršie, neviem či ta strelná rana je vážna, či to prežije, či je Val v poriadku a v neposlednom rade ako je na tom ich dieťa. Asi s toho zošaliem. Momentálna samota a ticho v dome ma neskutočne štvú.  Will odišiel s tým, že niečo skúsi zistiť a potom sa so mnou spojí. No už sú to 3 hodiny a stále nič. Táto bezmocnosť ma ubíja.

No nič Jess mysli pozitívne. Určite sú všetci v poriadku Val, Chris aj bábo. A keď sa opäť našli tak celá situácia bola tak vyčerpávajúca, že len potrebovali chvíľku jeden pre druhého a odpočinok. Áno presne tak to je. Určite na milión percent. Inú variantu si ani nepripustím. Opäť som si ľahla do postele s úmyslom zaspať, ale moje telo sa cítilo až moc živo. A tak som len ležala a hľadela do stropu. Očkom som mrkla na hodiny na stene ktoré mi oznamovali že je niečo po polnoci, opäť som sa vrátila na tú tak neskutočne nudnú scenériu ktorú znázorňoval môj plafón. Nekonečne biela farba na ktorej sa nič zaujímevé nedialo, okrem jemnej prasklinky, ktorú som spozorovala až teraz. Mala taký zaujímavý tvar a možno nemala ale v tej chvíli mi to tak prišlo.

,,Som hore, som naozaj." Vyprskla som z polospánku keď mi začal zvoniť mobil. No na mobile nesvietilo žiadne oznámenie o budíku, zmeškaný hovor a ani SMS. Ježiš to sa mi muselo snívať. Och ja som vážne zaspala ?! Opäť moje oči smerovali k mobilu, ktorý mi oznamoval, že je štvrť na tri ráno. No fakt. Moja hlava opäť dopadla do perín, pretrela som si tvár, ktorá bola stále v polospánku. Viečka mi klipkali, nevediac sa rozhodnúť, či ich zavrieť alebo nie. No interval otvárania sa skracoval, únava ma začala premáhať. Napokon vzdali svoj boj a zavreli sa úplne.

No o chvíľu na to sa otvorili dokorán pri začutí buchnutia. Moje telo vystrelilo do sedu a uši sa napínali akoby mohli začuť aj zvuk z druhej strany vesmíru. Čím viac som uši naťahovala v snahe niečo započuť, tým viac mi hlave hučalo to ohlušujúce ticho. Svaly v mojom tele sa až bolestne uvoľnili a moja ostražitosť tak povolila. Keď sa moje telo konečne z časti upokojilo, znovu som začula zvláštny zvuk. No to ma už tento krát nenechalo chladnou, bolo mi jasné že sa mi to tento krát nezdalo. Prudko som sa posadila. Srdce mi až bolestne narážalo do hrude a čoskoro asi vyskočí von a odcupitá kade ľahšie. Opakované zvuky ma naďalej strašili no zároveň dodávali potrebnú dávku adrenalínu aby som sa rohýbala tým smerom. Vyšla som na chodbu a v sekunde mi došlo že zvláštne zvuky vychádzaju z izby Val. Pomaly som snerovala k jej izbe a automaticky vzala do rúky vázu, keby náhodou. Podišla som k jej dverám z ktorých vyžarovalo jemné svetlo, zhlboka som sa nadýchla a zľhka som ich pootvorila. Moje oči sa roztvorili prekvapením až mi váza nechtiac vypadla z rúk.

,,Bože môj si tu. Si v poriadku, som taká šťastná." Hneď som sa jej vrhla okolo jej pochidnutého tela, ktoré len tak tak ustálo moje náruživé objatie. Tak moc mi chýbala, akoby ubehli veky od posledného stretnutia. Jej ruky sa sotva citelne omotali okolo môjho tela. Nasýtené telo jej prítomnosťou sa od nej s úsmevom oddialilo, no úsmev na mojej tvári hneď poklesol.

,,Čo ..." na moment som sa odmlčala, keď moje oči nechápavo blúdili po izbe.

,,Čo to znamená ?" Viditeľné zmetenie som mala vryté v tvári, keď sa moje oči zabodli do kufru na jej posteli. Prázdna s kriňa bez oblečenia mi potrdila, že som to pochopila správne. Neodpovedala len sa otočila ku kufru a následne ho zavrela.

,,Sťahuješ sa ku Chrisovi už na stálo ? Vieš že si si mohla vybrať aj vhodnejší čas na balenie akono tretej ráno ?" Zľahka som sa pousmiala a sledovala jej tvár, ktorá moje pobavenie nezdieľala.

,,Ochádzam." Kútiky úst mi okamžite klesli pri začutí toho slova. Nuestále sa mi to v hlave opakovalo dookola a nechápavo som na ňu hľadela.

,,Ako odchádzaš ? Val ja ti vôbec nerozumiem." Otočila sa a následne zložila kufor z postele. Celá tato situácia bola naozaj divná. Do rúk vzala rúčku s kufra, zhlboka sa nadýchla, nasledne sa vystrela a svoj prázdny pohľad premiestnila na mňa.

,,Odchádzam z mesta." Vyslovila bez akej koľvek emócie. Moju tvár preťal obrovský šok.

,,Čože ? Čo sa stalo ja tomu naozaj nechápem. Pohádala si sa s Chrisom alebo čo ? Nemožeš len tak zdrhnúť. Pred problémamy sa neuteká." Jej postava sa zastavila v pohybe smerujúc ku dverám.

,,Ja neutekám. Tomu by si nerozumela." Prehovorila no ani na mňa nepozrela.

,,Nerozumela ? No tak mi to skús vysvetliť. Valeria prestaň blbnúť, nemožeš len tak odýsť a vôbec kam chceš vlastne ísť. Prebiha veď je to úpl..."

,,Prestaň Jess. Už som sa rozhodla. A nepokúšaj sa ma presviedčať. A to kam idem už nie je tvoja starosť." Skočila mi do reči a ostala som ako prikovaná k podlahe. No ona sa len otočila a smerovala preč z izby. Nohy sa mi samovoľne rozhybali a dobehla som ju akurát keď stála na prahu otvorených dverí.

,,A čo Chris, čo vaše dieťa ?" Vyhŕkla som na ňu, čím sa zasekla v pohybe.  Pomaly sa na mňa otočila, v očiach sa jej mihla neskutočná bolesť, ktorá zasiahla aj mňa a myslela som že sa ani neudržím na nohách.

,,Zbohom Jess." Nedokázala som sa pohnúť, bola som ako obarená. Neschopná slova som len hľadela jej smerom. S tranzu ma vytrhlo až buchnutie dverí za ktorými sa stratila Valerina postava.

--------
Tak holubičky moje, už včera som mala časť rozpísanú a mala som aj plán ju vložiť ale už som bola veľmi unavená po práci.
Takže je to tu čo hovoríte na vyvoj deja ?
Čo si o tom myslíte ? Čo sa podľa vás stalo ? A vôbec čo je to z Valeriou ? 😔🤷‍♀️
Dúfam že sa bude časť páčiť. ❤❤