Mother's Boss

11 Lost Contact

Bol to príjemne strávený večer. Zabávali sme sa, ohovárali ďalších kolegov, pili a tancovali. Niektorí už o desiatej večer padli do postele, ale slušná časť sa držala hore spolu so mnou. Nejaký chlapi sedeli pri ohni a riešili tam biznis a ja s dievčatami sme sa vybrali o polnoci sa prejsť. V našom opitom stave to vôbec nebol dobrý nápad, ale v tedy nám ako dobrý prišiel. Tancovali sme a snažili sa nenápadne zmiznúť, ako sa v danej situácii dalo. Keď sme boli na okraji lesa, vydali sme sa po cestičke doň a strašne sme sa smiali na absurdných veciach. Napríklad, konár, ktorý vyzeral ako penis alebo krík, ktorý sa podobal na Mary. Bola to sranda, kým sme nevybočili z cestičky preč. Ocitli sme sa niekde uprostred lesa a nevedeli sme, kde. Niektoré z dievčat sa vybralo jedným smerom a my sme šli za ňou.

,,Ste si isté, že ideme správne?" opýtala som sa s miernou nervozitou a počiatočným strachom. Nikto nevie, že sa bojím tmy a keď zo mňa vyprcháva alkohol, začínam to pociťovať.

,,Áno určite, nič sa neboj." prehovorila Vera neisto, ale stále sme šli za ňou. Išla som ako posledná, lebo som už nevládala. Snažila som sa nezaostávať, tak som cupitala za nimi. Obzerala som sa po stromoch a kríkoch, či tu nie je nejaké zviera, alebo ničo čo by ma mohlo zjesť a nevšimla som si vytrčajúci koreň stromu zo zeme. S mojou šikovnosťou som sa o neho potkla a priamou čiarou som zletela na zem. Rozviazala sa mi šnúrka na topánke, tak som si ju rýchlo zaviazala a postavila som sa. Chcela som pokračovať za dievčatami, ale nevedela som, ktorým smerom išli. Začala ma napádať panika a strach.

Všetky zvuky lesa som počula hlasitejšie. Moje telo sa začínalo triasť a pociťovalo aj chlad noci. Z vrecka mikiny som vytiahla mobil, ktorý som zapla. Moje oči oslepila žiara displeja, tak som ich musela na niekoľko sekúnd zavrieť. Nemala som signál a len trocha baterky. Za každú cenu ho musím chytiť, tak som začala kráčať po lese. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým mi naskočila jedna čiarka. Vtedy sa spustil nával správ a zmeškaných hovorov od Lucas a aj Mary. Hneď som vytočila Lucasovo číslo, ale ten nezdvíhal. Už som chcela zložiť, keď som započula jeho vystrašený hlas.

,,Lena. Preboha kde si? Všetci sa vrátili späť, ale ty nie! Si v poriadku?" zavalil ma otázkami a kričal po mne, vtedy som začala plakať.

,,Neviem kde som, stratila som ich a bojím sa. Bojím sa tmy aj samoty a som sama v lese. Aká irónia čo? Asi tu takto umriem, lebo ma nikto nenájde, tak po mne láskavo nezjap." kričala som po ňom a sadla som si k stromu na zem. Natisla som si k hrudi kolená a pri uchu som si trasiacou rukou držala mobil.

,,Prepáč Lena, iba sa bojím. Neboj sa, nájdem ťa aj keby som mal vyrúbať celý les, sľubujem." vravel mi do telefónu čo ma trochu upokojilo, ale nie na toľko aby to zahnalo môj strach.

,,Lucas? Mám málo baterky a všetko okolo mňa je čoraz bližšie." upadala som do úzkosti, lebo som vedela, že o chvíľu sa naše spojenie preruší. Moja baterka ukazovala, len dve percentá.

,,Lena, nájdem ťa a budeš v poriadku. Zhlboka dýchaj. Nesm-....." ticho. Ticho bolo to jediné čo som počula z druhej strany linky.

,,Lucas! Lucas! Prosím ozvi sa!" kričala som aby sa ozval, ale vedela som, že je to márne. Mobil som odhodila na zem a v kĺbku na zemi som plakala. Triasla som sa a modlila som sa aby ma niekto našiel. Zatvorila som oči a predstavovala som si, že sa nič z toho nestalo.

LUCAS

Všetky ženy, ktoré boli v lese sa nakoniec objavili. Ale neboli to všetky. Jedna chýbala a bola ňou Lena. Niečo sa vo mne pohlo a ja som začínal byť v strese. Volal som jej asi dvadsaťkrát, ale ona nezdvíhala. Padalo to rovno do odkazovej schránky.

Už som bol niekde v lese, lebo som sa ju vybral hľadať. Ostatných som poslal spať, aby sa nestalo niečo iné. Vo vrecku sa mi rozozvučal mobil. Vo mne zaplesalo, keď som na displeji zbadal Lenine meno. Okamžite som zdvihol. Bola celá videsená a čo raz viac som ju menej počul. Nakoniec nás prerušilo. Vybil sa jej telefón. Mal som o ňu strach, predsa som ju mal na starosť a niečo vo mne nemohlo dovoliť aby som o ňu prišiel.

Prešli asi dve hodiny, kým som hľadal v lese a kričal som jej meno. Pokračoval som v ceste, keď som pri strome na zemi videl tmavý tieň. Prišiel som rýchlo k nemu a na zemi ležala trasúca sa Lena.

,,Lena, som tu, našiel som ťa." hovoril som pri tom ako som ju objímal. Pomaly sa prebrala, ale v panike. Začala so sebou hádzať, plakať a kričať. Vzal som jej ruku a peiložil ju k mojej hrudi. Keď počula tlkot môjho srdca, ako tak sa upokojila. Určite bola podchladená. Vzal som si ju na ruky a aj s ňou som sa ponáhľal von z lesa. Po niekoľkých minútach mi v náručí zaspala. Asi po 20 minútach sme vyšli a hneď som si to namieril k jej chatke. Odomkol som ju s kľúčami, ktoré mala vo vrecku a vošli sme dnu. S nohou som za nami zatvoril dvere.

Prešiel som s ňou do kúpeľne a položil som ju na zem vedľa vane. Teplou vodou som začal napúšťať vaňu a Lenu som vyzliekol. Vložil som ju do teplej vody a čakal som kým sa preberie. Hladil som ju po tvári. V hlave som si rozprával, že som ju nemal nechať samú. Mal som byť s ňou a nespustiť ju z očí.

Po niekoľkých minútach sa prebrala.

,,Kde som?" s vyplašeným pohľadom sa obzerala okolo.

,,Sme v tvojej kúpelni, v tvojej chatke. Už si v bezpečí." prehovoril som a pohladil som ju po ruke.

,,Ďakujem." pošepkala mi a ja som prikývol. Celá sa umyla a obliekla. Čakal som ju v spálni na posteli a medzitým som vybavoval nejaké maily. Keď prišla, vypol som mobil a postavil som sa z postele.

,,Ľahni si a poriadne sa vyspi, ak by niečo budem vedľa." prehovoril som a ona prikývla. Vybral som sa k dverám, ale zastavil ma jej hlas.

,,Lucas," otočil som sa k nej a čakal čo povie, ,,zostaň dnes prosím so mnou. Nechcem byť sama." poprosila ma a ja som súhlasil. Lena si ľahla do postele a ja som sa vyzliekol. Ľahol som si k nej a ona sa na mňa natlačila. Bez slov sme spolu takto zaspali.