Denis

20 | Hippopotomonstrosesquipedaliofóbia

~ Hippopotomonstrosesquipedaliofóbia je strach z dlhých slov. ~

Z pohľadu Denisa

Moji rodičia od môjho skorého detstva tušili, že nie som len tak obyčajné dieťa. Bohužiaľ nenašli na mne žiadne super schopnosti ako napríklad, že by som vedel lietať alebo sa dokázal stať neviditeľným. Práve naopak. Kam som šiel, všetci sa pozerali. Na mňa, na nich, na moju farbu pokožky a na pokožku mojich bielych rodičov. 

Nikdy som sa vraj neusmieval a oni to prisudzovali tomu, že som hanblivý a práve tie zvedavé pohľady ľudí neznášam. Dotknúť sa ma mohlo len pár vyvolených ľudí a ak sa o to pokúsil niekto cudzí, reagoval som prehnane. Hnev, krik, hádzanie sa o zem. Nepamätám si aké pocity som z toho mal, ale takto to opísali naši. 

Moje najväčšie koníčky, v dvoch rokoch života, boli ukladať obsah skriniek podľa veľkosti do priamej linky, triedenie lentiliek podľa farby a pozeranie tej istej rozprávky celý deň dookola. Nikto mi program zmeniť nemohol. 

Potom som začal rozprávať.

Prvýkrát som urazil starú mamu z mamkinej strany, ktorá je doteraz jeden z najväčších rasistov akých som kedy stretol. V ten deň ma strážila spolu s dvoma sestrami mojej mami. Nepamätám si, čo presne mi vtedy povedala, niečo v zmysle toho, že by som sa mal vrátiť odkiaľ som prišiel pokiaľ sa neviem chovať. Viem len, že som jej na to povedal: A vy sa vrátite kam, keď neviete čo je slušné chovanie?

Nemyslel som to v zlom. Bol to čistý fakt. Všetky tri ženy, so mnou v jednej miestnosti, zhíkli, na tvári mali výraz, ktorý som začínal chápať ako nahnevaný a rozhadzovali v môj smer rukami. Netušil som, čo s nimi je. Nevedel som pochopiť, že si nemôžem hovoriť čo chcem, že týmito slovami niekomu ubližujem. Pravda mi prišla ako dobrá vec. Práve vtedy som sa ale naučil, že nie všetka pravda je v živote vítaná.

V škole a v škôlke som nevedel zasa rozoznať kedy sa deti okolo mňa tešia, kedy sa hnevajú, čo môžem a čo nie. Vedel som používať odmocniny už v treťom ročníku, ale nevedel som povedať čo si ľudia okolo mňa myslia.

Jeho mozog pracuje trocha inak. To boli slová psychologičky, keď sa rodičia rozhodli ma k nej vziať. Nevedeli to pochopiť. Nevedeli ma pochopiť. Snažili sa byť ku mne ústretoví, starostliví a chápať ma, ale v konečnom dôsledku nechápali. Ľúbili ma nadovšetko, no nevedeli mi poskytnúť všetko, čo som potreboval. 

Čím častejšie som sa javil ako problémové dieťa. Kričal som keď ma niekto vyviedol z miery, hádzal som sa na zem, keď som bol frustrovaný. Mama si so mnou nevedela dať rady a otec mi radšej všetko spravil po vôli, ako si spraviť na ulici znova hanbu. 

Mal som toho sám po krk. Netrápilo ma čo si kto myslí, lebo som to vlastne ani nevnímal, ale trápilo ma ako to berú rodičia, ktorí ma obklopujú toľkou láskou. 

A tak som sa začal učiť. Učiť sa základne veci, ktoré pre ostatných prišli ako samozrejmosť bez toho, aby sa museli vôbec namáhať. Učil som sa ako pracujú mimické svaly tváre a gestá rúk, čo znamenajú a kedy sa používajú. Robil som si zápisky od momentu, kedy som sa naučil písať. Sám som sa nútil používať ich. Vyjadrovať čo cítim, alebo čo by som aspoň mal cítiť. Prvé šlo ľahšie, ako to druhé.

Keď som sa stal doktorom a ešte k tomu pediatrickým doktorom, musel som ukázať empatiu aspoň mojim malým pacientom. Ku podivu, s deťmi, mi to šlo vždy oveľa ľahšie ako s dospelými. Rodičia si síce vážili, že na tvári neprejavujem súcit, ale naopak vyzerám profesionálne, ale zároveň ma obchádzali zďaleka ak mohli. Deti ma naopak pokladali za vtipného.