17 krokov ku šťastiu

19. Kapitola

Bolo pol tretej ráno, najlepší čas aby som sa zatúal v lese.
Amariah síce do lesa ísť nechcela, ale to neznamená, že tu musím chodiť iba s ňou.
Prechádzal som sa po cestičkách, v tej tme som ledva videl kam idem. Baterka z mobilu mi veľmi nepomáhala, no snažil som sa nájsť ten útes kde som s Amariah bol minulú noc .
Zavibroval mi mobil.
Vypol som baterku a v tej tme som zistil že mám zmeškaný hovor od neznámeho čísla.
Zadíval som sa na tie číslice a chvíľu mi trvalo kým mi to docvaklo.
Potom som sa začal triasť, snažil som sa aby mi nevypadol mobil z ruky.
Bolo to Tommyho číslo .
Rýchlo som mu volal naspäť.
Preplo ma však iba do odkazovej schránky, zase s tým pánom Blue a červenou paradajkou.
Nadychol som sa a znova vydýchol.
"Úbohé. Tvoj braček je mŕtvy kedy to pochopíš?"
Bleskurýchlo som sa otočil a zbadal som niekoho čupieť za kríkom kde som stál. Zízal som na neznámu osobu v čiernom čo som v živote nevidel, v kapucni ako na mňa díva, no nebol sám.
Niekoho za sebou vliekol.
Oči mi išli vyskočiť z jamiek, celý som sa na mieste triasol. Mobil mi vypadol z ruky, v tom tichu keď dopadol na lesnú cestičku sa to ozvalo celým lesom.
Osoba sa nehýbala, zaklonila hlavu a videl som, že sa usmiala.
"Úbohé."
Povedal zase a potiahol osobu čo za sebou vliekol.
Za ňou sa tiahla krvavá stopa .
No doriti.
Zvrieskol som najhlasnejšie ako sa dalo, obrátil som sa a bežal pomedzi stromy ako šialený, počul som iba šum lístia a moje vlastné dychčanie. Nemal som ani potuchy kde som bol, všade bola tma, mobil som tam zabudol ležať na ceste.
Nohy sa mi začali podlamovať, dych mi nestačil. Vietor mi fúkal do ksichtu tak silno že som nevládal ani otvoriť oči, nieto ešte dačo vidieť . Bol som celý prepotený, vlasy mokré a nemal som ani potuchy kde doriti som to bol.
Otočil som sa, no v tej tme som netušil či tam v diaľke niekto je. Počul som iba šum lístia, všade iba hrobové ticho. Stále som sa triasol, obraz toho mŕtveho tela čo za sebou vliekol sa mi navždy vryl do pamäti.
Ale najviac ma šokovalo čo mi povedal.
Tvoj braček je mŕtvy.
Striaslo ma a zhlboka som sa nadýchol. Stál som tam v tej tme, okolo mna iba stromy, ani náznak chatkového areálu.
Rozmýšľal som nad jeho slovami, no nič mi nešlo do hlavy. Netušil som kto to bol ani ako vedel o Tommym, no bol som na smrť vystrašený. Ledva som vedel ako dýchať.
Nádych výdych.
Spadol som na kolená.
Nádych výdych.
Nie. Nie. Nie.
Nie.
Hlava mi klesla na zem , zostalo mi pár sekúnd aby som si uvedomil čo sa deje, no bolo neskoro.
Pred očami som mal ešte väčšiu tmu ako predtým.