ARCANUM - stratená v minulosti

Kapitola 22: Cena tajomstiev

Dvere sa nepohli, boli zamknuté. Z druhej strany sa ozval zvuk kľúčov. Selena uponáhľane zobrala dokumenty a vrátila ich na svoje miesto.

Selena sa v panike otočila, všimla si, že tieň zmizol a rýchlo zaplávala pod posteľ.

„Začínam si na to zvykať...a to ma desí najviac..."

Len tak tak jej nohy zmizli zo zorného poľa a do miestnosti vtrhla Jozefína.

Selena ju pozorovala skrz štrbinu. Bolo vidieť jej nohy, ktoré sa mihali po miestnosti. Posteľ po ťarchou majiteľky, ktorá sedela na jej okraji zaškrípala. Jozefína odsunula policu a vytiahla narýchlo Selenou uložené dokumenty.

Chvíľu sedela bez pohnutia a potom sa naraz ticho rozplakala. Papier zašušťal, Jozefína sa náhle zastavila, potom vyskočila z postele a zúrivo vybehla z miestnosti.

Selena okamžite vyliezla spod postele a vybehla na chodbu dokiaľ ju neobjavia. Schovala sa za roh a premýšľala o tom, čo videla. Na poschodie vyšiel Rob.

Išiel smerom k svojmu pokoju, keď naňho Jozefína zavolala trasúcim sa hlasom s hnevom: „Pán Stilzchen, môžete na minútku?" 

„O čo ide?"

„Poďme dole do obývacieho pokoja."

Selena ich sledovala, ale zastavila sa na schodoch. Odtiaľ počula celý rozhovor a zostala bez povšimnutia.

Liam sedel vo svojom obľúbenom kresle, popíjal čaj a zamyslene pozeral do okna.

„Posaďte sa, pán Stilzchen."

Keď sa Rob posadil, Jozefína mu podala papiere nájdené v jeho pokoji.

„Hrabali ste sa v mojich veciach?!"

„Prečo ste sem prišiel? Čo od náš potrebujete?!"

„Neodpovedali ste mi na moju otázku!"

„Susedia sa na vás sťažovali, desíte ich svojimi otázkami. Mám právo vedieť, koho mám vo svojom dome."

Rob si spomenul na ten incident s klobúkom, nahnevane sa pozrel na Liama. Ten pokrčil len ramenami.

Zdalo sa, že svojim vzhľadom hovoril: „Nežiadali ste, aby som nechal tú scénu v tajnosti."

Rob si sadol pohodlnejšie, položil ruky na stôl a povzdychol si.

„Chápem vás, rovnako ako vy som chcel vedieť, s kým budem žiť. A čo som zistil sa mi nepáčilo.

Jozefína sčervenala, odvrátila pohľad a rozpačito hovorila rýchlo: „To prehlásenie...áno, mám slabosť pre dievčatá. Ale to nie je zločin! Nechcela som nič také, len som sa s ňou chcela lepšie spoznať, ale...zle som si vyložila Annine náznaky. Myslela som si, že má záujem o...mňa. Ale tá správa je nedorozumenie. Bolo od vás podlé, hrabať sa v cudzích veciach! Musíte okamžite opustiť hotel."

Liam vyskočil s kresla a prešiel k stolu.

„Sestrička, myslím, že si sa príliš unáhlila."

Jozefína vzala svojho brata za ruku a ticho, takmer prosebne povedala: „Ale Liam, prosím...po tomto nemôže, nesmie ostať."

Majiteľka hotelu náhle stratila všetku svoju dôkladnosť. Prvýkrát bola tak nesmelá, nežná, pripravená urobiť všetko tak, ako jej brat rozhodol. Skrývala sa v nej láska k Liamovi, ktorú s snažila skrývať, aby ho nepriviedla do rozpakov.

„Sú v Totspellu ďalšie hotely?"

„Nie, a niekto vás k sebe nevezme. Musíte odísť z mesta!"

„Sestrička, kam pôjde? Taktiež si jednala zle, keď si išla do pánových komnát. Myslím, že pokiaľ sa pán Stilzchen ospravedlní, konflikt bude vyriešený. Čo hovoríš?" Pevne jej stisol ruku.