Balada Bezsennej Noci

Kapitola osemnásta

V ríši tieňov som bola už šesť mesiacov. Za ten čas som sa výrazne zlepšila v boji. Z Léona som už nemala panickú hrôzu. Jednoducho som si zvykla, že je v mojej blízkosti. Vybudovala som si voči nemu rešpekt a poslušnosť, no nemilovala som ho. Robila som, čo chcel. A v tom bol ten problém - robila som len to, čo chcel on. I keď sa po čase začal zaujímať o môj názor, stále držal vo svojich rukách moju slobodu. Môj hlas vždy patril jemu. Niesla som v sebe nádej, že mi raz začne dôverovať natoľko, že mi ho vráti. A presne na ten deň som čakala...

~

- Dajte jej dole to modré rúcho.

Léon dnes prišiel o niečo skôr. Slúžka ho poslúchla a vyzliekla ma z neho. Následne mávol rukou a všetky odišli. Robieval to tak vždy. Nikto nevedel, čo sa deje za zatvorenými dverami. Pred verejnosťou sme pôsobili ako manželský pár, no v srdciach sme si boli ďalekí. Život by bol krajší, keby to Léonovi stačilo. Lenže on chcel viac. Túžil ma zašľapnúť ako červa, no ešte predtým mi chcel pošepnúť pár milých slov.

- Dnes budeš mať na sebe nové rúcho.

Mávol a v jeho ruke sa zjavila tmavozelená vyrezávaná škatuľa. Podal mi ju do rúk. Škatuľu som položila na posteľ a otvorila ju. Prstom som prešla po hebkej bledofialovej látke.

- Viem, že fialovú nosíš najradšej.

Podišiel vedľa mňa a šaty vytiahol.

- Otoč sa a rozpaž ruky.

Urobila som, ako mi povedal. Prehodil cezo mňa rúcho, a potom prešiel dopredu, aby mi ho zaviazal. Keď skončil, chytil ma za obe rozpažené ruky a pritiahol si ich k svojej hrudi. Zapozeral sa mi pozorne do očí a následne mi obe ruky pobozkal.

- Viem, že máš dnes narodeniny.

„ Tar má dnes narodeniny," pomyslela som si a srdcom mi prebehol kŕčovitý sťah, „ nemám narodeniny. Teda, nie také ako všetci. Nikto nevie, kedy som sa narodila. Tar to prišlo ľúto, a tak sa jedného dňa rozhodla, že moje narodeniny pripadnú na deň, kedy ma našla. Súhlasila som s tým. V ten deň mi dala nový život. Druhýkrát som sa narodila."

Léon zavolal slúžky dovnútra.

- Učešte ju, - pohľadom zavadil o ten môj, - počkám ťa pred dverami.

Keď som vyšla z komnaty, Léon mi podal ruku.

Kráčali sme spolu cez chodby až do záhrady. Vietor fúkal a zhadzoval zo stromov listy.

Zastal a ja som sa naňho zahľadela. Pohľadom spočinul na mojich rukách, ktoré pevne obopínali tú jeho. Usmial sa a prehovoril: „Takto sa mi páčiš."

Zaraz som obe ruky zahanbene stiahla. On sa po ne načiahol a vrátil ich na pôvodné miesto.

- Som tvoj manžel, nemusíš sa ma hanbiť dotknúť aj inak ako formálne. Sme stále manželia iba podľa slova, ale ja považujem toto manželstvo za právoplatné. Dovoľ mi ťa ešte odprevadiť ďalej.

- Je viac ako isté, že považuješ toto manželstvo za právoplatné. To naše manželstvo otroka a pána... - pomyslela som si.

Prešli sme pár metrov ďalej a zastali uprostred záhrad. Pustila som Léona a rozhliadla sa po okolí.

- Ak ho dnes dostanem k tomu stromu, tak budem mať šancu na výhru, - v hlave som už rozmýšľala nad presným plánom, ako ho dnes poraziť v boji. Vždy vyhrával, a preto som to zatúžila zmeniť.

Léon si ma otočil čelom k sebe. Zo šerpy si odpásal biely zvonček, ktorý nosil vždy pri sebe. Prešiel nad ním dlaňou a rozdvojil ho. Ten pôvodný si upásal naspäť.