Čistokrvná

♡5♡

Z môjho hrdla sa vydral zdesený krik, keď sme padali voľným pádom, do mojej tváre neľútosne udieral vietor a zem pod nami sa každou sekundou približovala.

Muž ma pevnejšie uchopil. Keď bola zem už že naozaj veľmi blízko, nejaká sila nás zdvihla a voľný pád sa premenil na let. Oči som držala pevne zatvorené, tisla som viečka k sebe a pevne rukami obopínala telo toho zvláštneho chlapa.

Keď som sa konečne odvážila otvoriť oči, od údivu som dokorán otvorila ústa. Pod nami sa rozprestieralo nádherne pole posaté kvetinami rozmanitých druhov. V diaľke som počula žblnkanie rieky, obloha nad nami bola jasne modrá, ktorú pretínal jedine pár nádherne bielych operených krídel, na ktoré som ostala ohromene pozerať. Tie krídla patrili mužovi, ktorý ma pevne držal v náručí a odnášal boh vie, že kde. A nemal ich len on, kdeže. Za nami mali namierené ďalší muži. Jeden krajší než druhý. Bože, boli čarokrásni!

Ani jeden z nich na sebe už neniesol žiadnu masku, ktorá by ich ochránila pred plynom.

Pod nami sa začal črtať borovicový les. Keď som v diaľke uzrela akúsi čistinku, všetci zaradom, ako zosynchronizovaní tanečníci, začala klesať k zemi.

Znova som si pritisla tvár k hrudi toho muža a snažila sa kryť si tvár pred vetrom narážajúcim do mojej tváre, keď sa voľne spustili dole.

Asi štyri metre nad zemou rýchlo spomalili a jemne ako jedno z pier na ich nebeských krídlach sa zniesli na zem. Muž ma opatrne položil na zem a ja som mala konečne šancu uzrieť tvár môjho druhého únoscu.

Bol naozaj veľmi prekrásny. Oči mu žiarili ako dva zafíri, jeho tvár bola neuveriteľne symetrická a jeho pery nádherne krojené.

Mohutné krídla sa vyparili tak rýchlo, ako sa aj objavili.

,,Kto ste?" ozvala som sa mierne zachrípnutým hlasom.

Muž mierne naklonil hlavu a na jeho perách sa zjavil drobný úsmev, ktorý vo mne vyvolal extrémne podivné pocity, ,,neboj. Hneď ti všetko vysvetlíme, len čo sa dostaneme do tábora."

Do tábora?

Obišiel ma a mužom zavelil na postup. Všetci začali kráčať skrz kríky a stromy. Neostávalo mi nič iné, ako nasledovať ich.

Odignorovala som to, že vyzerám otrasne, kedže som mala vlasy rozhádzané na všetky svätové strany a šaty pokrčené ako kus papiera. Pomaly som kráčala za nimi, obchádzala kmene stromov, až kým som v diaľke nezapočula šepot hlasov.

Keď sme sa konečne dostali skrz húf kríkov, ostala som prekvapene stáť na mieste.

Po okolí pobehovalo mnoho mužov, aj zopár žien. Všade naokolo bolo postavených desiatky stanov. Našlo sa tu dokonca aj zopár detí, ktoré na sebe neustále pokrikovali. Všetci do jedného boli nádherní, až som v srdci pocítila osteň žiarlivosti.

Ako mohli byť až takí pekní, sakra?

Akonáhle uzreli mužov vchádzajúc k nim z lesa, všetci do jedného zostali stať na mieste.

Po chrbte mi prebehol mráz. Muž, ktorý ma niesol v náruči sa na mňa pozrel a pokynul mi, nech podídem k nemu. Nohy som donútila do kroku a zastala pri jeho vysokej postave.

,,Vitaj v našom tábore," uškrnul sa.

,,Kde to sme?"

,,My to nazývame tábor pozostalých, kedže sme jediní z nášho druhu, ktorí ostali po vojne nažive," jeho úsmev poklesol.

,,To ma mrzí..." zamrmlala som, ,,ale prečo som tu ja? Prečo ste ma uniesli?"

,,Uniesli? Omyl. My sme ťa zachránili. Ale pravý dôvod ti neviem povedať, kedže ani my nevieme, prečo nás k tebe prorotstvo zaviedlo."

,,Prorotstvo?" nechápavo som nakrčila obočie.

,,Jediné, čo som sa z neho dozvedel, bola tvoja poloha. Keď sme zistili, že sa naozaj nachádzaš v paláci... popravde, mali sme chuť sa na všetko vybodnúť. Je len zázrak, že sa nám ťa odtiaľ podarilo dostať. Vlastne si nám pomohla, keď si ho tak rozzúrila," uchechtol sa.

Všetci sa na nás už dávnejšie prestali pozerali a ďalej sa venovali svojim veciam.

,,Prečo by som bola v nejakom prorotstve? Veď som len obyčajný človek!"

,,Tak to si nemyslím. Kráľ by nemrhal svojim časom na človeka, to mi ver."

,,Tak kto potom som?" sadla som si na chladnú trávu a uprela zrak kamsi do lesa za táborom.

,,To musíme zistiť. Očividne to vie jedine kráľ..."

,,Aj jeho syn," opravila som ho.

,,No dokonca."

,,Inak, stále si mi neprezradil, čo to za druh vlastne ste," zdvihla som pohľad k nemu.

,,Sme poloviční anjeli."

,,Anjeli?!"

V tom mi to docvaklo. Preto tie krídla!

,,Presne. Ale len poloviční. Dostali sme silu lietať v oblakoch, ale mágiu ovládať nedokážeme," vysvetlil mi.

,,Ako chcete prísť na to, kto v skutočnosti som?"

,,Bude to veľmi zložité... no nezostáva nám nič iné, ako rozlúštiť to prorotstvo."

,,Ukážeš mi ho?" spýtala som sa ho a vyskočila na nohy. V šatách to muselo vyzerať riadne vtipne.

,,Najprv ti ukážem miesto, kde budeš spať. A kde sa takisto aj prezlečieš. Nemala by si tu len tak behať v šatách," v tom zamieril priamo k stanom.

Budem vám moc vďačna za každý vote či komentár ❤