Čistokrvná

♡13♡

Nikto z polovičných bojovníkov nebol spokojný s informáciou, že budeme odteraz spolupracovať s princom. Každý jeden z nich po nás pokukoval nie veľmi prívetivým pohľadom. Ak by nimi dokázali vraždiť, neuchránil by sa ani Alex, respektíve princ, ktorý nám všetkým nedávno konečne prezradil svoje krsné meno.

Kráčali sme lesmi obklopení hustým porastom, vysokými jedľami a nesmiernym tichom. Nikto neprehovoril ani slovo odkedy sme vyrazili na cestu. Ani sme poriadne nevedeli, kam ideme. Jediné, čo nás, no, Alexa popravde, napadlo, bol chrám. Chrám bol podľa povier vysvätený samotnou Bohyňou. Išlo o Bohyňu, ktorá sa mi pred pár dňami zjavila, o čom som však samozrejme pomlčala. Jacub s tým z neznámeho dôvodu spokojný nebol, no odmietal povedať dôvod, takže sme predsa len vykročili do 15 kilometrov vzdialeného mesta. Mohli by sme to jednoducho preletieť za pomoci okrídlených bojovníkov, avšak nikto z nich princovi nedôveroval natoľko, aby ho držali tak blízko pri sebe. Chrám sa mal údajne nachádzať na kopci obklopený božskou mágiou, ich silou a múdrosťou. Vraj sa tam nachádzali akési dávno zabudnuté spisy, ktoré by nám mohli pomôcť.

Neprešli sme ešte ani tri kilometre, keď v tom sa tí dvaja začali znovu hádať o úplných hlúpostiach.

,,Asi si bol veľmi zlý chlapček, kedže sa ťa chystal vlastný otec zavraždiť, čo?" uškrnul sa.

,,Drž už zobák!" skríkol Alex, žily sa mu na rukách viditeľne napäli.

,,Nebodaj si sa nám urazil?"

,,Prestanete už obaja konečne? Ste ako malé deti!" nahnevane som rozhodila rukami, obišla ich a vybrala sa popred nich.

Keď sme došli k mestu, bola už hlboká noc. Ešte ho zatiaľ vidieť nebolo, kvôli kôrnatým hustým stromom. Rozhodli sme sa na noc utáboriť, kedže hľadať čosi také ako chrám v noci nebol veľmi dobrý nápad.

Bojovníci spravili ohnisko do pár minút, postavili svoje začarované stany, ulovili jednoduchú korysť a začali opekať. Okamžite sa to tu nádherne rozvonialo, načo sa môj žalúdok začal hlasito ozývať.

Zajace sa na ražňoch začali okamžite sfarbovať do pekne chramkavej farby. Keď som sa konečne zakúsla, takmer som si vzdychla od toho delikátneho mäsa.

Síce tu chýba soľ a korenie, aj tak je to výborné!

Po dojedení som sa uložila do stanu s plnou hlavou myšlienok. Tento provizórny domček som mala sama pre seba, kedže som tu bola ako jediná ženského pohlavia. Veľmi dlho som sa so spánkom trápila, kým sa mi konečne podarilo vpadnúť mu do náručia.

***

,,Varujem ťa! Nemôže zistiť, kto v skutočnosti je a už duplom sa nesmie dozvedieť celú pravdu, ktorú by nasledne mohla použiť proti nám, sakra!" rozhorčil sa nahnevane vysoký chlap skrytý v tieňoch jaskyne.

,,Nebojte sa, pane. Cez ochrannú bariéru, ktorá chráni chrám od nepamäti sa aj tak nedostane, za to vám ručím," poslušne sklonil hlavu.

,,Vieš, čo sa stane, ak sa celý náš plán pokazí, však?" jeho pery sa sformovali do diabelského úškrnu.

Mužom skrytým pod kapucňou mierne trhlo a na jeho rukách vyskočili zimomriavky, no bez viditeľných ťažkostí prikývol.

***

Ráno ma prebudil mráz, ktorý sa mi dostal až pod hrubú vrstvu paplóna. Prevrátila som sa na druhú stranu a prikryla sa ním až po uši.

,,Šípková Ruženka, vstávame!" strhol zo mňa moju vrstvu tepla, ,,musíme ísť, kým väčšina mesta spí," vysvetlil Jacub a odišiel zo stanu.

S nevôľou som sa posadila a rukou si začala prečesávať vlasy, nech aspoň trochu nevyzerám po zombie apokalypse. Potom som vyšla zo stanu aj ja.

Naše kroky nasledne smerovali skrz stromy priamo do mesta ponoreného v tichu. Ešte aj lampy doposial žiarili. Domy boli skôr staromódnejšie, no náhodou veľmi pekné. Ani by mi nepripadalo, že som v inej zemi, kebyže nekráčam povedľa chlapov s gigantickými krídlami za chrbtom a princom s temnou mágiou v krvi.

Mesto bolo celkom veľké, tiahlo sa až k horám približne dva kilometre pred nami. Kým sme tam došli, lampy boli už dávno zhasnuté a slnko na obzore.

,,Kde presne to má byť?" otočila som sa na Jacuba, kedže on sa v týchto lesoch vyzná.

,,Určite doprava, na kopci, kde na jeho vŕšku postáva tá obrovská skala," ukázal na balvan vysoko nad nami.

,,Ako sa tam chceš dostať? Je to riadne strmé..."

,,Prepáč, kamarát, ale musím ťa opraviť. Rozhodne to nie je tá hora, kam máme ísť," protestoval princ.

,,Kto tu v lesoch žije? Ja či ty?"

,,A kto tejto zemi vládne?" nedal sa Alex.

,,Dosť už!" zvýšila som hlas a spýtavo sa pozrela na Alexa, ,,kam máme podľa teba ísť?"

,,Ide o horu, ktorá je najvyššia z nich, no rozhodne tam vedie bezpečnejšia cesta, než hore k tej skale," ukázal na horu, ktorá sa rozliehala na úplne inej strane.

Poobzerala som si obidve a zamyslela sa.

Jedna cesta bola síce kratšia, no nebezpečná, ,,a nemôžeme na túto horu vyletieť, a keď tam nič nebude, proste rýchlo preskúmať druhú?"

Jacub pokrútil hlavou, ,,chrám chránia ochranné kúzla. Mohli by sme si všetci vážne ublížiť," podotkol.

Keď som si prezrela cestu, ktorú nám ukázal Alex, moje nohy sa z neznámeho dôvodu samé od seba pohli priamo k nej.

,,Hej, kam ideš?" dobehol ma Jacub, ,,ten chrám je na druhej strane!"

,,Prepáč, Jacub, no... neviem. Mám dojem, že toto je tá správna cesta," vkročila som medzi lesy priamo na lesnú cestičku.

Ostatní ma okamžite dobehli, no Jacub bol celú cestu akýsi zmĺkli a zamyslený.

Dostať sa až na vrchol nám trvalo niekoľko hodín. Celá cesta ma mučila tým tichom, ktoré nás obklopovalo. Hora bola naozaj obrovská, no nijak sa nelíšila od tých našich v mojej rodnej zemi.

Neviem ako to bolo možné, no každým krokom som cítila, že sa blížime k cieľu. Keď sme vyšli z húštiny na čistinku nachádzajúcu sa na vrchole hory, nohy mi takmer brneli.

To, čo sa predomnou zjavilo nebol v žiadnom prípade chrám... no, teda podľa mojich inštinktov áno, avšak vôbec sa na nič, čo ti napadne pod pojmom chrám, nepodobalo.

V strede ležala polozničená stará chatrč obrastená brečťanom.

,,No tak vidíš, nič tu nie je," Nacub sa ma pokúsil odtiahnuť preč, no moje telo sa ani nepohlo.

Práve naopak. Vybralo sa priamo k tej chalupe, napriek námietkam ostatných. Alex avšak ako jediný z nich kráčal za mnou.

,,Si si istá, že je to ten chrám?" šepol.

,,Určite," zamrmlala som a zastavila sa pred prahom.

,,Chatrč je obklopená veľmi silnou mágiou," zamyslel sa a pozorne prešiel dlaňou po jej stene.

Odignorovala som ho a spravila krok vpred.

,,Počkaj!"

Neskoro. Moje telo sa začalo rútiť do prázdnoty, do temnoty, kde som nedojázala uzrieť ani samu seba.

Ako sa vám páčila kapitolka? :D