Dcéra ohňa

♛ 40. kapitola ♛

Bežíme od svitu do mrku, od mrku do svitu. Darian sa ma skalopevne drží za ruku, nechce ma pustiť ani na sekundu. Les tisícich strachov nie je až taký hrôzostrašný, ako sa o ňom hovorí. Teda až na tú desivú striebristú hmlu, ktorá sa plazí po zemi ani jedovaté zmije, a cez ktorú nevidíme, kam vlastne šliapeme.

„Na to, že sa to volá Les tisícich strachov, je tu až príliš ticho," zahundrem v rytme svojho zbesneného dychu.

„To ticho má odplašiť všetkých opovážlivcov, ktorí sem chcú vkročiť neprávom."

„Neprávom? Spadáme do tejto skupiny aj my dvaja?"

Darian rázne pokrúti hlavou. „My dvaja sme sem prišli právom – aby sme ochránili to, v čo bohyňa Aver verila. Aby sme ochránili mágiu, ktorú stvorila."

Odrazu sa spätím a prudko zastanem.

„Čo je?" podráždene vyštekne Darian, obzerajúc sa vôkol seba.

„Neviem." Zahľadím sa na vyčnievajúce štíty Hviezdnych pahorkov, ktoré už osvetľuje prvý zlatistý pás slnka, ktoré sa elegantne štverá na vrch oblohy, aby tam znovu prebralo žezlo moci a panovalo všetkému na zemi. „Už ju nepočujem. Korunu tieňov – už ju nepočujem."

Darian na mňa vytreští oči. „Tak sa skús sústrediť. Možno si len unavená a tvoje zmysly..."

„Nie, tak to nemyslím." Stále mu nevenujem ani jediný pohľad, pozorným okom skúmam podozrivo tiché okolie.

Ticho pred búrkou.

„Tak ako to teda myslíš?" osopí sa na mňa, spánky mu hrozivo pulzujú. „Zavri oči a skús sa znovu napojiť na jej moc."

„Je niekde tu," zašepcem, keď pár metrov pred sebou zbadám striebristé jazero. „Je niekde tu, Darian," zopakujem lámavo, pomaly sa približujúc k nepokojnej hladine.

Krok po kroku.

Srdce mi každým nádychom tlčie čoraz mocnejšie, čoraz hlasnejšie, až mám pocit, že ten lomoz vychádzajúci z mojej hrude povalí celý les i špicaté Hviezdne pahorky. Musím sa sústrediť na svoj cieľ – na to, čo musím urobiť.

Ďalší krok vpred.

Darian ma chce zdrapiť za ruku, no prekĺznem mu pomedzi prsty. Prudko sa k nemu zvrtnem a prekrížim si predlaktia na prsiach. „Čo ak som ťa po celý ten čas len klamala, drahý?"

„Čo to táraš?" vysmeje ma Darian s kostrbatým úsmevom na perách.

Ustupujem smerom k žblnkotajúcej vode.

Dozadu. Dozadu. Dozadu.

„Viem, že cítiš moc tej koruny. V očiach ti totižto blčia neskrotné ohne samotnej bohyne Aver," dodá a dlaňou sa obtrie o rukoväť svojho loveckého noža – ani sa neuráčil z neho zotrieť čarodejkinu krv.

Bastard!

„Čo ak som ťa sem prišla zabiť?"

Darianovi zlovestne skrúti kútikmi úst. „Nikdy by si ma nezabila, drahá," zasipí.

„Čo ak bolo mojím plánom získať si tvoju dôveru? Čo ak si teraz nasadím Korunu tieňov a zabijem ťa lusknutím prstov? Čo ak ťa nechám padnúť na kolená, aby si žobral o milosť? Čo ak ti nikdy nedovolím, aby sa ti do žíl vliala tvoja dávno stratená mágia?" Neochvejne naňho chrlím jednu otázku za druhou.

„Mám tu toľko omračovadla, že ťa budem môcť držať pod jeho vplyvom do konca tvojho života." Zmija započala svoj jedovatý útok.

Škoda len, že je celkom márny.

Presladko sa na svojho soka usmejem. „Jedna časť mňa ťa nepopierateľne miluje, no tá druhá by ti najradšej vyškriabala oči z jamôk."

„Urobil som z teba skutočnú čarodejku!" zvrieskne po mne takým ľadovým hlasom, až sa mi zachveje zem pod nohami. „Dal som ti moc. Dal som ti domov. Dal som ti slobodu..."

„No zlomil si mi krídla," surovo mu skočím do reči.

Darian siahne do svojej koženej kapsy, ktorá sa mu hompáľa na boku, no nestihne z nej vytiahnuť ďalšiu ampulku s omračovadlom a hodiť ju po mne, pretože mu cestu zahatajú žeravé, nenásytné plamene môjho hnevu.

Zovriem dlane do pästí, nechty si zarývam hlboko do mäsa. „Dal si mi domov, no zasial si vo mne nenávisť." Prižmúrim oči a pozriem naňho s opovrhnutím hodným bohyne smrti. „Dal si mi moc, no vzal si mi dušu, drahý. A za to mi zaplatíš."

„Zničím ťa!" vrieska Darian z plných pľúc, obkľúčený divoko šľahajúcim ohňom. „A začnem ním! Tým naškrobeným úbožiakom, ktorý si radšej vybral Zjazvenú ako teba." Takže ani on nevolá Ronu jej pravým menom – sme si tak veľmi podobní, ani vajce vajcu.

Na päte sa zvrtnem, pohojdávajúc sa zo strany na stranu. „Úbohý Darian, si ako pes, čo šteká, no nehryzie." Nechám, aby mi spod pier vystúpili dva rady žiarivých zubov. „Ale nemusíš sa báť, tvoju mágiu ti vrátim presne tak, ako som ti sľúbila."

„Dobré dievča."

„Vrátim ti ju, aby som ťa mohla poraziť ako seberovného."

„Už sa nemôžem dočkať," zahučí do praskotajúcich chápadiel, ktoré sa mu plazia okolo nôh a horúcimi jazykmi mu oblizujú kostnaté členky. „Náš súboj bude legendárny, istotne sa zapíše do dejín Sorumu. No mala by si vedieť, drahá, že ty z neho nevyjdeš víťazne."

„To sa ešte uvidí." Tlmene sa zasmejem a skočím do priezračných hlbín temného jazera.