Zabudnutí táborníci

Zvláštny tvor a Tábor polokrvných

Zobudila som sa na to, že mi niečo lepkavé a drsné šmirgľovalo tvár. Inštinktívne som si strčila ruky pred seba. Na dlani som cítila lepkavý dych. Pootvorila som oči a dezorientovane som sa pokúšala zaostriť na veľkého tvora predo mnou. 

V prvú chvílu ma - logicky - napadlo, že mámdočinenia s nejakým tým polobohožravým čudom z Tartaru. Keď sa mi však nakoniec aj napriek svetlu a zmätku podarilo zaostriť, videla som pred sebou mačku.

Na prvý pohľad som si na nej nevšimla nič zvláštne. 

Potom mi docvaklo, že má tri hlavy. Podobne ako pes Cerbeus, strážca dverí do podsvetia, aj tento malý tvor mal tri hlavy. V fialových očiach sa jej (tipovala som, že je to mačka, ale nie som nijaký veľký znalec) mihotalo niečo, čo mi pripomenulo môj sen. Tie temné hlbiny plné beznádeje, ktoré ťa  časti chcú pohltiť, no zároveň ťa mátajú a volaj k sebe. 

Po chrbte mi prebehli zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s večerným chládkom. Táto trojhlavá mačka bola tvor podsvetia. 

Mačka naklonila všetky tri hlavy, a spýtavo na mňa hľadela. Keďže som sa už zbavila prvej vlny adrenalínu, uvedolia som si, že mám úplne stuhnuté nohy. Ešte stále som sedela opretá o strom, a mačka mi sedela na kolenách. 

,,Kto si?" opýtala som sa mačky, hoci som pochybovala o tom, že mi odpovie. Zľahka som ju ďobla prstom po hlavičke, a slabo ju pohladkala po absolútne čiernej srsti. Výnimkou boli sivo-biele škvrnky na končekoch uší. Všimla som si, že pri pravom oku ľavej hlavy (to je to najbizarnejšie, čo som povedala za posledných pár sekúnd) mala malý škrabanec.

Očividne sa ma nechystala zožrať. 

Dokonca začala priasť. Vibrácie sa mi šírili hruďou, a bol to príjemný pocit. Hrejivý. Upokojujúci. 

To nie sú slová, ktoré mávajú deti Hádesa vo vnútornom slovníku. 

,,Nimbus," oznámim jej, ,,budeš sa volať Nimbus. Ako tá zvláštna, no priateľská a trochu výstredná umelá inteligencia z kníh Neala Shustermana."

Trojhlavá mačka očividne nevidela nič zvláštne na tom, že sa má volať ako fiktívna umelá inteligencia pomenovaná podľa búrkového oblaku z knihy, ktorú som si v audiopodobe vypočula tento rok. Zamraučala niečo, čo mi zaznelo ako tábor. 

To mi pripomenulo, že je čas vstať. 

Problém bol v tom, že som to proste nevládala. Bola som vyčerpaná. Zvláštne vyčerpaná. Ak by som si v tých chvíľach pozornejšie pospájala v hlave fakty, predišlo by sa mnohým nedorozumeniam. No ja som bola vyčerpaná.

Spomalený mozog dobehol zvyšok tela po dvojkilometrovom maratóne. 

Nemám z čoho byť až tak vyčerpaná. Nemám dôvod prečo sedieť na tomto pichľavom ihličí, a...

Vyskočila som na rovné nohy. Nimus nahnevane zasičala, no ja som ju ignorovala. Nohy zaprotestovali, no začala som sa krútiť dookola. Toto nebolo miesto kde som zaspala. Nevidela som cestu, a naokolo bol len les. 

Zachvátila ma panika. Kde to, do Diových trenírok som?

Možno za to moho môj dar privolať problémy. Alebo možno len fakt, že netreba brať meno spodnej bielizne najvyššieho Olympana nadarmo, pretože v tej chvíli sa na mňa vrhol drak.

Pred tvárou mi cvakli tesáky, a ja som vykríkla od prekvapenia. Päsťou som tresla na miesto, kde pravdepodobne bola hlava, a rozbehla sa čo najďalej. Nohy sa mi však podlomili, a zatmelo sa mi pred očami. 

Očakávala som, že o chvíľu skončím zožratá.

Nestalo sa to.

Namiesto toho som sa pomaly otočila, a všimla si, že tvor si ma preerá, akoby nechtiac zaútočil na niečo, na čo nemal. Pár sekúnd som tam len tak sedela na lesnej pôde a skučala. Drak s dlhým telom, ktoré vo večernom svetle odrážalo farbu lístia, sa opäť obtočil okolo stromu, pod ktorým som sa prebrala.

Prinútila som sa postaviť, a trmácala som sa vpred.

Možno som mala len halucinácie, no dalo sa mi, že počujem krik detí, trúbenie na roh a hudbu. 

Krok.

A ďalší.

Pomaly som sa trmácala vpred, a pokúšala sa zastaviť krútiaci sa svet. Bolesť hlavy sa na pár sekúnd zhoršila natoľko, že som sa musela pridržať najbližšieho kmeňu stromu.

Otvorila som oči, a naskytol sa mi pohľad na údolie obklopené jahodovými poľami, s chatkami a pavilónom v strede, s pozadím tvoreným západom slnka miznúceho za zátokou. Toto všetko by som si možno bežne všimla.

Mne však stačilo zacítiť vôňu barbecue, a potom celý svet sčernel.

Čauky! Je tu nová kapitola, a ako vidíte, Alex už dorazila do Tábora 😁. Ako sa vám zatiaľ príbeh pozdáva? Aký je váš názor na Alex? A čo myslíte, ako to, že sa zjavila v blízkosti Tábora pri Tháliinej borovici? 

TheLinlibrum