Zabudnutí táborníci

Priateľ môjho brata ma privedie späť k životu

Najzvláštnejšie bolo, že som nemala žiadne sny. Žiadne mytologické príšery. Žiadne vízie budúcnosti ani minulosti. Len pokojný spánok.

Aspoň zo začiatku.

Sen sa začal tým, že som videla samú seba, ako stojím pri bráne domu. Rukou som zvierala bráničku a očami si prezerala zanedbaný dom predo mnou. Chvíľu som cítila zmätok. Je to pohľad na budúce výpravy? Nejaká nápoveda k neviem čomu?
No potom som si pozornejšie prezrela detaily. Zelené závesy v popraskaných oknách. Sivá menovka na dverách. Búdka pre vtáčiky na jednom z tých pokrútených neidentifikovateľných stromov.

Tá snovú Alex, ktorú som pozorovala mala končeky vlasov zafarbené na červeno, tričko s fialovými bodkami a novšie tenisky.
Toto nebol sen, ale spomienka.
Nie, prebehne mi mysľou, nie táto. Nepotrebujem ju vidieť znovu. Prosím.

Sny sú však len ako filmové plátno. Nemohla som chytiť Alex-Minulosť za ruku a odtiahnuť ju preč, ďaleko, na nejaké miesto, kde nebude musieť ísť na predmestie San Clementa nikdy  viac...

Alex-Minulosť potisne bráničku dopredu, a ja otvorím oči.

Na prvých pár sekúnd necítim nič, len paniku. Zvyšky sna mnou ešte stále trochu otriasajú. Pohľad mám rozmazaný, a tak znovu privriem viečka. Niekto, koho nevidím mi k  perám priliží akúsi nádobu.

Pokúsim sa pohnúť hlavou, no vlastné telo má neposlúchne. ,,Pi," oznámi mi hlas, ktorý nedokážem identifikovať. Tomu čo hovorí však rozumiem.

A tak si odchlipnem tej najchutnejšej tekutiny, akú som zatiaľ mala v ústach.

***

Nasledujúci veľmi dlhý čas som si pamätala len ako ležanie na čomsi mäkkom, pravidelné dúšky ambrózie, a rozmazaný pohľad.

Nie že by som sa nepokúšala postaviť. Len mi trvalo desať minút úporného snaženia, kým som vôbec pohla prstom na nohe. Nikdy som nebehala maratón ani nespadla z mosta do rieky, no ak by sa mi to niekedy stalo, určite by som sa cítila podobne.

Do zorného poľa polootvorených očí sa dostane akási béžová šmuha s žltým vrchom. Moje neuveriteľné dedukčné schopnosti zhodnotia, že je to niečia hlava. Hurá! Už sa mi vrátila schopnosť byť sarkastická. Teraz už sa len stačí postaviť a začať oslavovať.
Ruka idúca z neznáma mi priloží k ústam mištičku. Pomaličky popíjam tekutinu, a začína sa mi vyjasňovať zrak.
Chvíľu žmurkám, pretože si ešte musím zvykať na množstvo slnečného svetla.

Ja osobne som skôr fanúšik upírovského štýlu života. Teda, možno až na to popíjanie krvi mojich nepriateľov.

Tej týpek naši mnou sa usmeje, a predstaví sa ako Will Solace. Opýra sa má zipár tých doktorských otázok (ako sa cítiš? Máš nejaké bolesti? Pamätáš si kde si? Zaútočil na teba tvor z mytológie?) On a ešte zopár random ošetrovateľov mi pomôže postaviť sa.

Rada by som vám povedala, že som sa cítila zdravá ako rybička a pripravená vrhnúť sa na dobrodružstvo. Ľudia, toto je život, a život je krutý.

Pokúšala som sa dvakrát neskuvíňať, no kráčať len s barlami a popri tom sa tackať cez tábor nie je sranda. Mojou prioritou ostávalo nezakopnúť, nespadnúť, a neostať ležať do konca vekov na zemi. Hoci medici nevyzerali dvakrát nadšene, dookola som ich uisťovala že ma nič nebolí.

Očividne mi neverili ani slovo.

***

,,Takže...tvrdíš, že tebe netreba pustiť film pre nováčikov," zrekapituluje Cheirón. Prikývnem, a dám si ďalšiu jahodu. Kentaur stojí oproti mne, a na komferenčnom stolíku medzi nami leží miska plná šťavnatých jahôd, na ktoré som sa vrhla hneď čo som ich zbadala. No dobre, predtým som sa ešte posadila (či skôr "kontrolované zrútila") do kresla.

Je pohodlné ako kreslo, ktoré je pohodlné. Vaša Alex, úžasná opisovačka. (To slovo existuje a nikto ma nepresvedčí o opaku.)

,,Nuž," povie Cheirón, ,,vidím, že ty si jedna z tých, ktorý boli informovaní o tom, kým naozaj sú."

Informovaní. To skvelo vystihuje spôsob, akým som pochopila, kto som. Prstami zovriem jahodu trochu silnejšie, ako bolo potrebné. Cheirónovi to určite neuniklo, no nepýta sa.

,,Áno. Viem, že som poloboh, a poznám aj svojho...rodiča." Pri slove rodič sa neubránim horkosti v hlase. Si dcéra Háda. V Tábore sa o teba postarajú. A teraz vypadni.

Cheirón sa ma už-už chystá spýtať, kto to je, no ticho preruší buchnutie dverami a dupot. O pár sekúnd už pred nami nestojí nikto iný ako Nico di Angelo v sprievode Willa Solacea.

Nico sa od nášho posledného (nesnového) stretnutia nezmenil. Strapaté čierne vlasy má možno trochu dlhšie, a pleť už nemá tak bledú. Na hranici bledosti pokročil k albínskej mŕtvole, a oblečenie na ňom vysí ako na kostre.
Inak povedané: nevyzerá zdravo.
Vzhľadom k tomu, že ma prakticky doteraz vyvolávali z podsvetia by som asi mala mlčať.

Pohľady sa nám stretnú, a Nico jednoducho zhodnotí: ,,Už si prišla. A žiješ."

Beriem to ako gratuláciu.

Cheirón sa pozrie na Willa, akoby očakával nejaké vysvetlenie. Opálený blondiak len zmätene pokrčí plecami, akoby sám nevedel, čo tu robí. Následne sa obráti smerom k Nicovi.

,,Tááákže... Vy sa poznáte."

Nico sa dosť krátko a nie veľmi úprimne zasmeje. Potom s povzdychom uvedie veci na pravú mieru:

,,Alex je moja sestra z Olympskej strany."

V tejto sa toho veľa nedeje, no tá ďalšia by mala byť trochu viac... Zaujímavá.
Kapitolu by som chcela venovať miriam_the_goof - ďakujem, že si bola dôkaz, že niekto aj číta moje príbehy. Ďakujem.