Sean

Jedine, kebyže ho okradnem.
Je to síce lákavá predstava no asi by sa to Abby nepáčilo.
No ktovie, ak jej ide len o peniaze, čo nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť, možno by bola hrdá a aspoň by sme sa podelili.

„Beatrice, som veľmi rada, že si sa zúčastnila aspoň polievky, aj keď si nám povedala, že máš teplotu a necítiš sa dobre. Choď si kľudne naspäť ľahnúť." Hovorí moja mama pomedzi zaťaté zuby, zatiaľ čo sa ale snaží tváriť milo, aj keď ju prezrádza tón jej hlasu.
Nevedela byť ku mne nikdy milá, ani keď to mala len predstierať.

Pekne si to vymyslela.  Klasika.

„Mama," pozriem na ňu a postavím sa od stola, „otec." Kývnem smerom ku nemu sledujúc iskričky zábavy v jeho očiach.
Určite si vypil pred tým než sa sem posadil, pretože rovnako ako ja, ani on nemá mamu v láske a prišiel len na jedlo.

Nieje alkoholik, ale raz mi povedal že mu stačí jedno pivo aby zvládal mamine výkyvy nálad. 

„Abby, mrzí ma to ale práve som zistila, že mám horúčku, nečakané." Teatrálne sa chytím za hruď a hystericky následne za čelo pretáčajúc očami, ignorujúc mamin hnev, ktorý by jej z uší vychádzal ako para z kanvice, ak by tu samozrejme nesedel aj Sean.

„Sean, ďakujem za nabratie polievky, stav sa aj nabudúce a nenabúchaj mi sestru." Otáčam sa na päte nečakajúc na reakciu prítomných a odchádzam čo najskôr z vojnového poľa.
Aspoň bola dráma keď už nie jedlo.

Rýchlim krokom vybehnem naspäť do mojej izby v ktorej sa zatvorím a nadobúdam tak dávno stratený pokoj...

Bože to bolo smiešne.
Ale musím uznať, ten Sean je celkom pekný.
Abby má šťastie.