I'm Louis ☾ || tomlinson

two

SONG[S] FOR CHAPTER 2

Jason Walker - Echo

KAPITOLA 2

☁Luna☁  

„Je ten typ človeka, s ktorým môžem len tak sedieť a hodiny sa rozprávať."

Ďalší deň Luna ani neváhala vojsť do Louisovej izby. Užívala si koketovanie s Louisom, dúfajúc, že on tiež. Nebola kvôli tomu len šťastná, ale aj nervózna. Bojí sa, že povie niečo nevhodné a to Louisa nahnevá, pretože Luna vedela, že má veľké ústa.

„Ahoj," Šepla, zatvárajúc dvere po chvíľke hľadenia na Louisa. Dokonca aj s modrými očami, ktoré stratili ich farbu oceánu, bol Louis nádherný. Jeho hnedé vlasy vyzerali tak hebké, tie vrásky, ktoré mal vždy, keď sa zasmial a jemné pery, ktoré sú ružové.

Luna s úsmevom zatriasla hlavou. Louisove ružovkasté pery sú akosi krajšie ako niekoho iné ružové pery. „Ahoj, Luna, opäť na návšteve?" Usmial sa Louis, hoci to bolo druhýkrát, čo za ním Luna prišla a bol z toho šťastný.

Ale Luna nevedela, či Louis žartuje a snaží sa byť vtipný. „Oh...P-prepáč, môžem odísť, ak...-" Louis bol zmätený Luniným náhlim nedostatkom odvahy, tak ako Luna.

„Nie, chcem ťa tu. Len som... vtipkoval. Snažiac ťa potrápiť." Zachichotal sa. „Len potrápiť." Zopakoval, usmievajúc sa. Luna si s úľavou povzdychla a kráčala k Louisovej posteli, sadajúc si na stoličku na pravej strane od postele.

Louis sa usmial a olizol si pery. „Vieš, bolo by omnoho jednoduchšie vedieť, kde ideš, ak by si si obula lodičky," Povedal Louis, upozorňujúc, že keď si Luna neobuje lodičky, nebude počuť, kam kráča alebo kde je.

Luna sa pousmiala, prikyvujúc. „Sľubujem, že odteraz si obujem lodičky, Louis."

„Máš naozaj jemný hlas, Luna." Hmkol Louis, pomaly sa otáčajúc k Luninej tvári. „Mohla by si prísť bližšie?" Ticho k nej šepol, nepočujúc prichádzajúci Lunin hlas, začínajúc si myslieť, či neopustila miestnosť.

Louis neznášal, keď ľudia skrátka odišli z izby, v ktorej on je, dokonca, ak je len v kúpeľni. Pretože potom, Louis netuší, či skutočne odišli alebo si robia srandu. Pár jeho priateľov to stále robia, niekedy je to príjemné a niekedy to nie je príjemné. Niekedy to je len otravné.

Ale zvuk posúvajúcej sa stoličky bližšie, uisťuje Louisa o tom, že je Luna stále v izbe. Louis našiel Lunu, konečne dotýkajúc sa jej tela a vediac, že je dostatočne blízko na to, aby sa jej dotkol bez toho, aby spadol. „Predtým, než som bol v nemocnici, som počítal svoje vlastné kroky v mojom dome." Lenivo sa usmial, kresliac kruhy na Lunin hánok.

Lune sa zdá, že Louis premýšľa o všetkých spomienkach s láskou. Ako keby aj tie najhoršie spomienky, nezáležali od jeho slepých očí. „Luna, poď a sadni si na posteľ, prosím."

Luna nad tým zaváhala, ale nakoniec sa zdvihla a vyzula sa, sadajúc si na nemocničnú posteľ, naproti Louisovi, ktorý sa opäť otočí len na Luninu prekrásnu tvár, avšak pre Louisa neznáma. Robí to Louisa smutným vedieť, že nikdy neuvidí Luninu tvár, nikdy neuvidí ako sa smeje. To ako jej oči žiaria v slzách šťastia.

Louisova ruka dôjde na Lunine líce. „Vieš, Luna," začne Louis so šepkaním. „Ak by som si mohol vybrať, bol by som radšej slepý tvojou krásou, ktorú nemôžem vidieť viac ako cítiť slnko."

_____________________________

-Pardon, že to tak trvalo. Ale prázdniny! :) Časť venujem Marry_Stars , nabudúce Nikol, okay? :D♥