Všetko čo o nej viem

II.

Čauko :)
Napísanie tejto kapitoly mi chvíľu trvalo, už len kvôli tomu že má cez 1700 slov :D ale okrem toho začala škola (akože sa už aj normálne učíme) a trebalo všeličo povybavovať tak som to všetko nestíhala :) dúfam, že sa bude páčiť a vopred sa ospravedlňujem za akékoľvek chyby :)

T.

Večer som sa ukryl do svojej izby a cez okno som pozoroval jej dom. Jediné čo som zistil bolo, že má minimálne jedného mladšieho súrodenca, ktorý veselo pobehoval okolo iného, pravdepodobne jej staršieho súrodenca alebo rodiča. A že majú väčší dom než my.
No tento neúspech ma neodradil a na druhý deň som sa chcel zobudiť skôr aby som mohol ísť do školy na bicykli. Nevyšlo to, pretože som zaspal a keď som sa zobudil akurát môj druhý autobus a teda posledná šanca ako sa dostať do školy načas odchádzala zo zastávky. Dole som vyletel na našich prečo ma nezobudili a bežal som na iný autobus z ktorého budem musieť prestúpiť a na vyučko prídem asi o päť minút neskôr. Čo už. Veď dnes ešte aj tak nič nerobíme. Triednej sa však akosi nedarilo pochopiť, že triednická hodina nemá žiadny efekt na moje vzdelávanie a zapísala mi tých bezvýznamných päť minút. Pardóóón, vážení, päť aj pol minúty, pretože má vážne podozrenie, že som si pred "vyučovaním" vonku pred budovou školy zapálil. Na tomto výroku sa samozrejme začala celá trieda smiať, no najhlasnejšie sa rehotal môj kamarát Adam. Matej ma priateľsky plesol po chrbte a Daniel junior mi zagratuloval. Ani neviem prečo, ale on vždy, každému a za všetko gratuluje. A chcete vedieť tajomstvo? Podľa mňa to nevie ani on sám.
Keď ovácie za prvé zameškané minúty tohto školského roka skončili, sadol som si na svoje miesto a venoval som sa svojej obvyklej školskej činnosti - čmáraniu za okraj zošita. Keď som bol v najlepšom - teda som "karikatúroval" (neviem či také slovo vôbec existuje, tak ho pre istotu dávam do úvodzoviek aby sa nepovedalo :D) objemné tvary našej triednej - zrazu som periférnym videním zaznamenal hnusnú, horčicovo žltú, menčestrovú látku jej sukne. Na okamih sa mi zastavilo srdce.
"Čo to dopekla robíte? Neviete, že máte pri čítaní školského poriadku dávať pozor?"
"Ja... pani profesorka, ehm, keď vy ste pred chvíľou stáli v perfektnej póze na nakreslenie vášho portrétu, že to vo mne prebudilo múzu a ja som neodolal. Naozaj sa veľmi ospravedlňujem," odpovedal som jej so štipkou irónie.
Harpia sa na chvíľu zatvárila polichotene, no vzápätí hneď nasadila kamennú tvár a za hurónskeho rehotu svojich žiakov povedala: "Budem si na vás dávať pozor, O'Brien, budem si na vás dávať sakramentský pozor," čo triedu rozosmialo ešte viac.
Keby vás náhodou zaujímalo prečo sa ja volám Daniel (prvý) O'Brien a môj spolužiak Matej Novomenský tak preto lebo môj otec je Angličan. A ja naozaj nechápem čo ho priťahuje na Slovensku, že nás radšej nezobral do rodného Anglicka. Nevadí. Aspoň sa mám na čo tešiť cez prestávky. Asi po prvý krát som sa vybral na nebezpečné územie školských chodieb úplne sám. Ale mal som dôležitú misiu. Nájsť prvácke triedy a zistiť v ktorej je ona. No najprv smer záchody. Na ktorých som mimochodom tiež nikdy nebol. Teda aspoň na tých školských. A mal som dobrý dôvod. Ako to už na takýchto školských WC býva dosť to tam smrdí. Aj preto som sa dnes pred vstupom na tú posvätnú pôdu poriadne zhlboka nadýchol a zadržal dych. Pozrel som sa do zrkadla nad umývadlom a skontroloval svoj vzhľad, ktorý ani za normálnych okolností nie je nič moc. Trochu som si napravil svoje "anjelikovsky kučeravé" čierne vlasy a vyčistil som si nos od pera. Akurát som to stihol než mi došiel vzduch. Plán bol asi taký, že si dám dve koliečka okolo školy (nie je moc veľká, takže v pohode) a popri tom budem pozorovať davy študentov na chodbe a označenia tried. Nakoniec som skončil len pri jednom, pretože za zákrutou sa predo mnou s čista jasna zjavila daná osoba. Sedela na lavičke pred svojou triedou (1.A je na opačnom konci školy) a čítala. Sadol som si na nenápadné miesto oproti nej a pozoroval som ju. Nenápadne. Teda aspoň som si o sebe myslel, že som najväčší ninja pod slnkom no po chvíli sa trochu poobzerala a stretli sa nám pohľady. Začervenala sa a vrátila sa ku knihe. Ja som si len v duchu vynadal a ďalej som sa pozeral ako si odhŕňa svoje krátke rovné vlasy z očí. Mimochodom, mala veľmi pekné oči. Už z takejto vzdialenosti bolo vidno modrú dúhovku postriekanú zelenou a šedou a obrúbenú hnedou a zlatou farbou. V jej očiach sa skrýval celý vesmír. A ja som sa v ňom už teraz strácal.
Na sekundu sa jej na perách objavil náznak úsmevu. Asi niečo vtipné v tej knihe. Kiežby som vedel čo číta. Aspoň by som vedel posúdiť jej literárny vkus. A s tou mojou myšlienkou sa akoby na povel zdvihla, zaklapla knihu a ja som dostal aspoň na moment šancu vidieť obálku knihy. Harry Potter dvojka. No to ma podrž. Tú by som spoznal aj z druhej strany mesta. Podľa stavu knihy ju nečíta prvý raz a ja by som rád vedel čo ju k tomu priviedlo.
Nechápte ma zle, Harry Potter je naozaj skvelá séria, ale ja knihy málokedy čítam dva razy z jediného dôvodu. Nič nenahradí ten pocit keď to všetko prežívate po prvý krát. Keď Harry prvý krát dostane svoj list, keď Lucy prvý raz objaví Narniu a keď Gandalf prvý raz pozve Bilba na dobrodružnú výpravu. A tiež keď Percy porazí svojho prvého nepriateľa, keď Katniss a Peeta konečne vyhrajú hry (všetci dúfam vieme ako sa to skončí naozaj) alebo keď Harry porazí Voldemorta.
Jediná kniha (resp. séria), ktorú si prečítam aspoň dva krát je Hra o Tróny, lebo tam je vždy niečo po prvý raz. A mohli ste to čítať aj sto krát.
Pozrel som na hodinky a zistil som, že o necelú minútu zvoní. Ešte som si doprial poslednú dávku svojej drogy cez túto prestávku v podobe odchádzajúcej knihomoľky a pobral som sa aj ja do svojej triedy.
Tam už nás čakala triedna s oznamom, že potrebuje štyroch silných chlapov, čo by jej pomáhali nosiť zo skladu učebníc knihy pre prvákov. Celkom ma to potešilo, lebo veď viete ako to chodí. Áčkari áčkarom a béčkari béčkarom. Tak som sa spolu asi so siedmimi chalanmi prihlásil, že pomôžem.
"Och, vy O'Brien tu radšej zostaňte, dnes už ste toho vykonali dosť," povedala a sladko sa na mňa usmiala. Asi ako kilo cukru zlepené tým istým množstvom medu. Bože, to je čistá Umbridgeová. To koho sme vyfasovali... Prváci majú dve najlepšie učiteľky na škole - jedna učí chémiu a biológiu a druhá dejepis a slovenčinu. A tretiaci znova super učiteľky. A my? Trčíme tu s touto tu. Dokonca aj naši áčkari v tom vyšli lepšie. Majú mladú dezorientovanú angličtinárku, ktorá si našťastie uvedomuje svoju situáciu a nechá si poradiť.
Povedal som si, že to nejako predýcham a pokračoval som v rozrobenej karikatúre. Takto mi nejako ušiel celý deň a ani som sa nenazdal a už zvonilo na poslednú hodinu. Rýchlo som sa pobalil a postavil ku dverám aby som nemusel zbierať papieriky po triede alebo niečo podobné. Na moje prekvapenie nás triedna rýchlo vypustila na obed a domov a ja som sa ani nezastavil v šatni po dáždnik, ktorý som si bral lebo malo pršať. Spomenul som si naň až päťsto metrov pred školou keď začalo popŕchať. Kašľal som na dáždnik a šiel som ďalej až na zastávku, kde v čiernom kabáte a klobúku stála knihomoľka. Už som spriadal plány ako tam prídem, budem sa tváriť, že som si zabudol mobil a nakoniec sa jej opýtam koľko je hodín a tým začne naše naveky trvajúce priateľstvo a možno aj niečo viac. Teda v mojich plánoch určite niečo viac. Akurát som bol v štádiu prvého bozku keď som na pleciach ucítil čiesi ruky. Otočil som sa a tam stál Daniel ml.
"Čauko, poď so mnou na ďalšiu, teraz aj tak nič nejde."
Nemal som veľmi na výber a tak som sa podvolil a šiel som s ním.
"Tak čo? Ktorá prváčka je podľa teba úplne naj?"
"Hmm... ja neviem," vyhýbal som sa odpovedi.
"Ale ja viem. Podľa mňa sa ti páči tá vysoká brunetka čo mala včera tie čierne obtiahnuté šaty. Dobrý výber, ale ja by som..." nechal som ho pokračovať vo svojom monológu a nasadil som si slúchadlá.
- - - - - - - - - -
Samozrejme, že som na preplnenej zastávke zmokol a samozrejme že som tesne zmeškal bus, ktorým išla knihomoľka. A aby som nemal život taký ľahký, Drogo sa nejako dostal do domu a podarilo sa mu roztrhať môj vankúš, a tiež sa mi začala odliepať podrážka na Conversoch. Naozaj skvelý deň. Rozhodol som sa dnes už radšej nerobiť nič čo by mohlo niekomu uškodiť a po tom čo som sa prezliekol, zalepil podrážku a upratal zvyšky vankúša som vyčerpaný zaľahol do postele s knihou a čipsami a nevyliezol som do šiestej večer kedy ma mama zavolala dolu na večeru. Zase ma naši vyspovedali a keď si brat zo mňa začal uťahovať už som mal fakt dosť a jednu by som mu vylepil nebyť môjho otca, ktorý nás včas zastavil. Jeho v kecaní a mňa v preplieskavaní brata počas večere.
Veľa som toho nezjedol a hneď som zase bežal do izby. Hodil som sa na posteľ a rozmýšľal som čo ďalej. Je len pol siedmej, takže spať určite nejdem. Všetko čitateľné som už prečítal a všetko pozerateľné som si už pozrel.
Prezliekol som sa teda do pyzama, sadol som si za stôl otočený smerom k oknu, zapol som notebook a na stránke našej školy som si v dokumentoch našiel zoznam 1.B. V ďalšej karte som si otvoril facebook a postupne som hľadal dievčatá z 1.B. Zistil som, že dve nemajú na facebooku žiadnu svoju fotku, na ktorej by som ich vedel identifikovať a tri nemajú ani len účet. Zo zvyšných 13 dievčat sa ani jedna nepodobala na knihomoľku. Skúsil som to teda na instagrame, no tam som dopadol rovnako. Takže sa volá Martina, Mária, Daniela (čo by bolo... zaujímavé), Janka alebo Lea. Pokúsil som sa vytvoriť jej z tých mien prezývku, no uznajte, že Mamádajalea znie dosť divne. A hindsky. Nechcel som ju volať (aj keď len v duchu) najdivnejším hindským menom a tak som sa rozhodol, že asi radšej ostanem pri tej knihomoľke. Okrem iného je to aj oveľa výstižnejšie než Mamádaneviemčo.
Svoj prieskum som vzdal a zaklapol som počítač. Bolo asi osem hodín večer a ja som sa nahlas zazýval keď som kútikom oka zazrel ako sa v dome oproti môjmu oknu zažalo svetlo. Teda NIEKTO to svetlo rozsvietil. Ak by sa v susednom dome začali sami od seba zažínať svetlá, asi by som neváhal a hneď sa presťahoval.
V okne sa chvíľu na to objavila silueta dôverne známeho klobúka.

Inakšie votes&comments potešia :)

T.