Všetko čo o nej viem

V.

"To je mama, prepáč."
"V pohode."
Lea to zdvihla a odišla na chodbu. Veľa som toho nepočul, no celý hovor trval asi tridsať sekúnd. Vrátila sa s plačom. Tá usmievavá Lea spred pár minút bola preč. Ihneď som vstal a objal som ju.
"Čo sa stalo?"
"Ocino mal haváriu, leží v nemocnici a nie je isté či sa z toho dostane."
"Ideš tam?"
"Hej, aj keď ma asi k nemu nepustia, ale chcem byť aspoň s mamou a so súrodencami."
"Mám ísť s tebou?"
"Ak ti to nebude vadiť, tak poď aspoň na zastávku."
"Jasné, v pohode, pôjdem s tebou aj do nemocnice ak chceš."
"Ďakujem."
"Nejdeš si ešte zaniesť domov veci?"
"Kašlem na to."
"Fajn, tak poďme."
Asi som ani nevypol gramofón, ale bolo mi to jedno. Len som si zobral kartu na autobus, mobil a kľúče. Nepamätám sa ani či som zamkol, viac ako to, že nás niekto vykradne ma zaujímala Lea. Na zastávku sme takmer bežali a dobre sme spravili, lebo autobus prišiel takmer zarovno s nami. Bol však strašne plný a nemal som inú možnosť ako sa chytiť tej veci, čo visí zo stropu. Lea tam so svojou výškou ani nedočiahla a tak sa oprela o mňa a plakala mi do trička. Jednou rukou som teda držal dvoch ľudí vo vertikálnej polohe a druhou som hladkal Leu po chrbte. Lepšie povedané po ruksaku. Našťastie sme vystupovali na pomerne frekventovanej zastávke a dav nás vytlačil von z autobusu. Do nemocnice to zo zastávky trvalo ešte asi päť minút a v nemocnici sme sa motali ďalších desať minút kým sme sa dostali na JIS-ku. Tam sa na Leu vrhla jej mama.
"Ahoj mami, toto je Daniel," predstavila ma Lea svojej mame, nízkej útlej štyridsiatničke s vlasmi nafarebnými na tmavohnedo, ktorú vôbec nezaujímalo prečo a ako sa jej dcéra ocitla v nemocnici kde leží jej zranený manžel s o rok starším chalanom.
"Tak ja asi už pôjdem, ahoj a dovidenia."
"Čau."
"Ahoj, Daniel. A ďakujem ti že si mi ju sem v poriadku doviedol," rozlúčila sa so mnou Leina mama a usmiala sa cez slzy. Keď som odchádzal počul som, ako sa rozprávajú o Leiných súrodencoch.
"Už tu niekto je okrem mňa?"
"Nie, ty si prvá."
"A kedy prídu?"
"Andrej išiel niečo vybaviť, ale už ide, Miška mi to nedvíhala, Maťko je na tréningu a dvojičky som nechala u susedov, lebo sú ešte malé a iba by tu robili bordel."
Lea sa ešte niečo pýtala, ale to už som nepočul, lebo sa práve zatvorili dvere na výťahu a ja som ich nechal na chodbe osamote.

- - - - - - - - - -

Večer som si otvoril facebook, že Lei pošlem žiadosť o priateľstvo, lenže ma už predbehla. Prijal som to a pozrel som sa či je online. Bola a tak som jej napísal.
D: ahoj
L: cau
D: ako?
teda viem ze vzhladom na situaciu zle, ale...
chapes
L: chapem
vraj je len mala sanca ze to prezije
teda aspon to nam povedali
v preklade
a ani nas k nemu nepustili
D: to mi je luto
drzim vam palce
a hlavne tvojmu ocinovi nech je cim skor zase na nohach
L: na nohach uz nebude nikdy
D: pockaj... co?
L: ma nejak narusene stavce ci co
ja neviem, velmi som tomu doktorovi nerozumela kedze rozpraval viac po latinsky nez po slovensky
D: prepac
L: ty za to nemozes
D: vyjdi na zahradu
L: ok idem

Nenápadne (ako vždy) som sa vkradol do kuchyne a spravil som dva poháre kakaa a z obývačky som zobral dve deky a dva vankúše. Vyšiel som na záhradu a tam spoza plota na mňa pozerala Lea. S dvomi šálkami kaka v jednej a s dvomi vankúšmi a dvomi dekami v druhej ruke som sa k nej doterigal. Ponad plot som jej podal kakaá.
"Čauko, toto mi na chvíľku podrž, prosím ťa," povedal som, podal som jej kakao prehodil som na druhú stranu plota deky a vankúše a potom som ho preskočil.
"Waw, tak toto som nečakala," povedala, keď sme si sadli na vankúše, opreli sa o plot a prikryli sa dekami.
"To bola podstata toho celého."
"Ďakujem."
"Nemusíš mi ďakovať, robím to aj pre seba."
"Som rada že si ma zavolal..."
"V podstate som sa pozval keďže sme u vás v záhrade."
"Tiež pravda. Ale jednoducho... som rada že si tu. Potrebujem teraz myslieť na niečo iné."
"Tak mysli na niečo iné."
"Nie je to také jednoduché. Keď myslím na niečo iné tak sa nejako zrazu dostanem ku otcovi a..."
"Chápem."
Objal som ju, ale ona sa odtiahla.
"Toto mi teraz vravia všetci. A nikto z vás to nemôže pochopiť. Ani ty, Daniel. Viem, že si veľmi milý a chápavý, ale toto nemôžeš pochopiť."
"Práveže môžem. Mal som mať dvoch súrodencov. Mal som vtedy šesť, keď sa to stalo. Mamina v nejakom piatom-šiestom mesiaci išla autom do obchodu a pred ňou niekto prudko zabrzil, ona to ešte ubrzdila, ale kamión za ňou už nie a ten narazil do nej a ju to odhodilo do toho ďalšieho auta. Bola by to jedna z tých menej závažných nehôd ku ktorým ani netreba volať policajtov, keby mama nebola tehotná. Bruchom narazila do volantu a začalo ju to strašne bolieť. Kamionista jej zavolal sanitku, ktorá ju odniesla do nemocnice a tam predčasne porodila dievčatko, ktoré nemalo šancu prežiť."
"To ma mrzí. Prepáč, že som vravela, že to nemôžeš pochopiť."
"To je v pohode, nemohla si to vedieť."
"Ako sa volala?"
"Moja sestra?"
"Hej."
"Tak ako ty."
"A kedy by mala narodeniny?"
"Dvanásteho októbra."
"Tak jej spolu pôjdeme zablahoželať."
"Dobre, ale teraz už na to nechcem myslieť."
"Ani ja na otca."
"Fajn... tak, koľko máš súrodencov?"
"Veľa, brata, ktorý má osemnásť a o pár dní odchádza na vysokú do Španielska, trinásťročnú sestru, desaťročného brata a sestry-dvojičky, ktoré majú šesť a práve začali chodiť do školy."
"Fuuha, tak to je fakt dosť. Čo ide študovať tvoj brat?"
"Barokovú architektúru či čo."
"A čo by si chcela študovať ty?"
"Dajte s tým už všetci pokoj, ešte mám čas," zasmiala sa, konečne.
"Nie vážne."
"Vážne netuším, možno niečo s literatúrou alebo história alebo umenie alebo... fakt neviem."
"Nechceš reštaurovať knihy?"
"Ako Mo z Atramentového Srdca?"
"To mi ani nenapadlo."
"Neviem, určite je to zaujímavá robota, ale neviem či je to pre mňa."
"Máš tam aj niečo s literatúrou aj históriu aj umenie."
"Skôr by som tie veci chcela tvoriť než opravovať. A ty?"
"Asi by som chcel byť učiteľom na strednej. Viem, že to nie je až tak dobre platená robota, ale bavilo by ma to."
"Skôr som si ťa predstavovala ako herca alebo hudobníka."
"Herec určite nie, ale mať kapelu by bolo super."
"Hráš na niečo?"
"Basa akože basa, nie basgitara."
"Takže Apocalyptica."
"Čo?"
"Kapela, čo hrá na sláčikové nástroje, niekedy ti ich pustím."
"Super, už sa teším."
"A potom môžeš ty mne pustiť čo počúvaš ty, platí?"
"Platí."
"Teraz už musím ísť, lebo ma začnú hľadať, ale zajtra v buse ešte pokecáme a možno ti pustím aj tú Apocalypticu."
"Fajn, len ešte počkaj, podáš mi šálky."
Prehodil som deky a vankúše ku nám a potom som sám preskočil plot.
"Dobrú noc a ďakujem, teraz som to fakt potrebovala," povedala keď mi podávala šálky.
"Aj nabudúce, hocikedy mi napíš," povedal som a sledoval som ako Lea mizne do domu k piatim súrodencom a mame, ktorá sa o nich sama nebude mať ako postarať.

Ďalšiu časť máme za sebou (konečne, dlho mi to trvá napísať). Píšte čo sa vám na mojom príbehu páči a čo nie, kde mám pridať a kde naopak trochu ubrať :) ak sa vám to fakt páči tak mi dajte aj hviezdičku :)

T.