Winter Frost

18.Kapitola

„Tak nudné sviatky, ako tento rok som ešte hádam ani nezažil."

„Bodaj by som mohla povedať aj ja, že boli nudné," odpovedala som, ale ani som na neho nepozrela. Už asi dve hodiny som takmer nepretržite hľadela na kostolnú vežu, ktorá upútala moju pozornosť. Daniel prišiel našťastie dnes domov, takže som sa hneď cítila o niečo lepšie. Ešte stále som síce nepredýchala to všetko, čo mi otec povedal, ale časom to asi pôjde. Dokým to všetko nebudem počuť od Thea, odmietam tomu veriť. Ani by som sa nedivila, keby si otec len všetko vymyslel. Mala by som pochopiť, že spraví čokoľvek, len aby ma poštval proti nemu. Čo sa mu však nepodarí.

„Zas ste mali súťaž v tom, kto je hlasnejší?"

„Dalo by sa to tak povedať. No...viac ide asi o to, že mi chýba mama a hlavne...hlavne môj priateľ." mala som pocit, že to zo seba ani nedostanem, že ma zradí ešte aj vlastný hlas, ale tým by som si asi k ničomu nepomohla. Nesmiem plakať pri každej jednej spomienke, alebo pri hocičom, čo mi ho pripomína.

„Nevedel som, že niekoho máš."

„Nie sme spolu dlho, no myslím, že o to viacej ho ľúbim. Je to zároveň aj môj prvý priateľ, takže..."

„Si z neho komplet hotová." so smiechom som prikývla, zatiaľ čo som z vrecka na kabáte vytiahla ten lístoček, čo mi on nechal vo vačku na košeli. Už som ho v podstate vedela aj naspamäť, no chcela som, aby si ho prečítal aj on. Z neho je asi dosť jasné, ako to medzi nami je.

„Napísal to fakt krásne. Hlavne ten koniec, len...prečo ťa volá myška?"

„Mala som sivé vlasy, keď sme sa zoznámili. Len pár dní pred výletom som si ich dala zafarbiť takto." Daniel na mňa pozrel takým tým spôsobom, akoby neveril, že niekto ako ja, by bol schopný mať sivé vlasy a ešte raz prebehol očami po lístočku. Nebolo to písané práve najkrajšie, ale asi sa ponáhľal.

„Ako sa volá?"

„Theo," odpovedala som s úsmevom, ktorý bol za posledné dni asi jediný úprimný. Bože, ako veľmi mi len chýba. To, že ho nemôžem len tak kedykoľvek pobozkať, objať ho, alebo len vidieť ten jeho prekrásny úsmev, žiarivejší hádam než všetky hviezdy na oblohe. To vedomie, že je odo mňa tisíce kilometrov ďaleko, nepredstaviteľne bolelo.

Spomenula som si však ešte na jednu vec. Ako som si od neho vzala späť papierik a odložila ho, som z vrecka vybrala ešte niečo. Fotku. Pamätám sa, že ju fotila mama, keď sme ju so sebou nejakým zázrakom vytiahli hore na skaly. Bolo to v tú nedeľu poobede, po svadbe. Odvtedy som ju mala vždy pri sebe. Za nami bol ten nádherný výhľad na dolinu a jazero, zatiaľ čo Theo sa opieral o jednu vysokú skalu a mňa zozadu objímal okolo pása. Ja som ho spredu držala za ruky a Elza nám s vyplazeným jazykom sedela pri nohách. On sám mi túto fotku dal, aj s nejakými tými peknými slovami na zadnej strane:

Lebo odkedy ťa mám vo svojom živote, všetko zas dáva zmysel. Si prvá ktorej som otvoril svoje srdce a chcem aby si vedela, že to ani prinajmenšom neľutujem. Ľúbim ťa viac, ako by som to bol slovami kedykoľvek schopný povedať Bernadet.

Fotku som s roztrasenou rukou podala Danielovi, no to som už cítila, ako mi pár sĺz steká po lícach. V tej hroznej zime, ma akoby doslova štípali na lícach, ale nemohla som proti tomu nič urobiť. Daniel síce navrhol, aby sme šli k nim, ale nechcem si ani predstaviť čo by bolo, ak by na to prišiel otec. Tuto hore je to predsa o inom a patrí to vlastne takpovediac ešte stále k bytu.

„Tie sivé vlasy sa ti fakt hodili. Teraz mi je už jasné, prečo ťa tak povenoval. No...volá ťa tak aj bežne v škole, alebo len tak na ulici?"