Winter Frost

25.Kapitola

Theo

„Tak ako?"

„Asi všetko v poriadku," odpovedal som, ale usmievať som sa nedokázal prestať. Asi tak okolo jednej v noci som sa zobudil, že Elza zavíjala, akoby sa dialo neviem čo, ale mne bolo takmer hneď jasné, že je zle. Fajn, nie až tak zle, ale ani moc dobre. Každopádne...konečne som sa dočkať tých vytúžených šteniatok. Všetky štyri vyzerajú byť v poriadku a navyše...sa splnilo aj moje také želanie. Nejako som tušil, že bude babská prevaha, no štvrté šteňa je našťastie chlapec. Narodil sa síce posledný, ale tak aspoň môže byť ich malý brat.

„Už sa neviem dočkať, čo na ne Bernadet povie. Psov vždy milovala."

„Ak nebude vadiť, jedného jej chcem darovať. Ale nechám to na nej, koho si vyberie." Elza ma k nim moc ešte púšťať nechcela, takže som sa troška držal v úzadí. Ona sa už predvčerom uvelebila do rohu vedľa sedačky, kde som jej teda urobil pohodlie a ako som si všimol, ešte aj teraz jej tam bolo dobre. Asi taký jedený moment kedy ma k nim normálne pustila bolo, keď som im dal farebné stužky okolo krku. Predsa, aby sme vedeli, kto je kto. Môj malý favorit dostal zelenú a baby mali ružovú, žltú a fialovú.

„Mne to vadiť nebude. Psík je vítaná spoločnosť."

„To teda...strýko spomínal, že by si tiež jedno šteňa chcel vziať a zvyšné dve si asi nechám ja. Sú to predsa jej prvé a ja nemám to srdce ich len tak predať."

„To chápem. Však sú tak strašne zlaté." to teda boli. Bolo mi tu s myškinou mamou vlastne aj dobre. Lepšie, ako tam hore samému. Hej, aj doteraz som tak žil, ale odkedy poznám ju, samotu nechcem. Len jej spoločnosť. A takto u nich...hlavne keď môžem spať v jej posteli...aspoň trocha mám ten pocit, že je tu.

Navyše som v prvú noc čo som tu spal niečo zaujímavé našiel pod vankúšom. Na prvý pohľad to bol len akýsi žltý zošit, ale tak zvedavosť mi nedala a musel som sa doň pozrieť. Hovorím vám, že som bol pri jeho konci naozaj blízko k slzám. Mala tam napísané, niečo ako vo forme denníka podľa mňa takmer všetko, čo si o mne myslela, už od prvého dňa, čo ma videla. Ona ma tam v každej vete tak ospevovala, že som tomu ani nedokázal uveriť. Ako veľmi ma len môže niekto ako ona ľúbiť? Boli tam dokonca aj nejaké veci, čo si pamätám, že som jej povedal, no a k nim nejaký ten jej komentár. Chvíľami som teda naozaj nevedel, ktoré z jej myšlienok sú tie najkrajšie. Najviac dojemný bol asi ten samotný koniec. Stálo tam: Ak si sa dostal až sem, už dobre vieš, čo k tebe cítim a ako som ťa od začiatku vnímala. Toto celé bola len taká pripomienka, že si to najlepšie, čo sa mi kedy prihodilo Theo. Za žiadnych okolností o teba nechcem prísť, lebo práve ty si ten, čo ma dokonale rozosmeje, keď nemám chuť ani na obyčajný falošný úsmev. S tebou tento život konečne dáva zmysel.

„Ani tebe nespomínala Bernadet, kedy sa zas ozve?"

„Nie. Vraj čoskoro, ale tak u nej to môže znamenať čokoľvek." celý čas som nedokázal odtrhnúť oči od tých čiernych chlpatých guliek, čo sa túlili k mojej drahej Elze. Všetci štyria boli tak strašne malí, že sa mi tomu nechcelo ani veriť. No stačilo sa mi pozrieť na ňu a vedel som, že všetko bude v poriadku. Bolo bláznivé pomyslieť na to, že moja malá Elza, ktorú som vždy tak rozmaznával je už hrdá mamina.

„Ak by mi aspoň povedala, kde je. Išiel by som za ňou, bol tam kým by nemala ten pas a spolu by sme sa vrátili. Hej, vravela, že je s nejakým kamarátom, ale aj tak. Je cudzí, neviem či mu môžem veriť."

„Asi budeš musieť. Snáď vie, s kým trávi čas."

„Dúfam," povedal som potichu a opatrne pohladil Elzu medzi ušami. Bolo zaujímavé, že jej som sa dotknúť mohol, ale len, čo som si chcel vziať do rúk troška šteniatka, dobre, že mi oči nevyškriabala. Možno troška neskôr, alebo zajtra.

„Volala som tvojmu strýkovi, ako si chcel. Vravel, že sa podvečer zastaví."

„Ďakujem." on sám hovoril, aby som mu potom dal vedieť. Občas mi to prišlo, že sa na šteniatka tešil ešte viac, než ja a to už je čo povedať. Oni boli vlastne to hlavné, čo ma donútilo sa nezložiť úplne. A teraz sú konečne tu. Bude riadna zábava ich všetky poriadne vychovať.