Život VS Hra

The Boy

Prvá myšlienka, na ktorú si pamätám bola, prečo to tak šialene hádže? Fragmenty nedávnych udalostí sa však rýchlo poskladajú. Som v aute. Niekam ma vezú. Vezú ma niekam po sakra zlej ceste. Museli sme opustiť mesto. Každá cesta v meste je asfaltová a ak je šofér dostatočne šikovný vie sa vyhnúť dieram a výmoľom.
Toto rozhodne nie je mestská cesta. Viečka mám príliš ťažké na to aby som ich zodvihla ale vnímam. Auto hučí a valíme sa ďalej. Z hlboka sa nadýchnem. Každá nová vôňa mi vie napovedať, kde som. No interiér auta má len svoj charakteristický pach. Nič čoho by som sa mohla chytiť. Pomaly sa mi podarí nadvihnúť viečka. Svetlo zvonku ma bodne ale keď párkrát žmurknem obraz sa vyjasní. Za oknom ubiehajú stromy. Sme kdesi v lese. Uvedomujem si brnenie v ľavej ruke a tak ňou pomaly začnem hýbať. Najprv len prstami a potom celým zápästím. Brnenie pomaly ustáva. Výhodou je, že ležím chrbtom k spätnému zrkadielku. Ak sa nebudem príliš hýbať nemusia vedieť, že som hore. Auto poriadne nadskočí až cvaknem zubami o seba. Spomaľujeme. Stromy sa rozostupujú a my odrazu stojíme. Šofér vypne motor a vystúpi. Počujem kroky okolo auta a viem, že smeruje k mojim dverám. Otvorí ich a chytí ma za nohy. Celkom surovo ma potiahne smerom von. Ak by som bola ešte omámená, určite by som spadla. Teraz sa len čo najrýchlejšie snažím vysúkať z auta tak aby mi nemusel dopomáhať. Z kufra vyberie moje veci a hodí mi ich k nohám. Chytro ich zodvihnem aby do nich náhodou nezačal kopať. Blbec. Batoh si hodím na plecia a tašku chytím do rúk. Stojím tam a čakám kým si dotyčný zmyslí čo ďalej. Zamkne auto a začne ma strkať po príjazdovej ceste k čomusi, čo vyzerá ako akýsi sklad. Je to stará betónová budova. Dvere sú z diaľky hnedé ale viem, že to bude asi len zhrdzavený náter. Nikto nie je vonku. Všade je akési ticho. Prestáva sa mi to pozdávať.
Ako sa blížime k budove, vidím ďalšie príjazdové cesty. Na jednej práve zastavilo auto. Z auta surovo vytiahnu hnedovlasého chalana. Je viac dezorientovaný ako ja. Chvíľu mu trvá kým si uvedomí čo sa robí, no akonáhle po ňom jeho šofér hodí veci, spamätá sa. Aj jeho nemilosrdne strkajú smerom k betónovej stavbe. Chalan sa rozhliada dookola a všimne si moju prítomnosť. Vyzerá, že by aj niečo povedal ale šofér ho strčí a on sa sústredí na to, čo sa deje. Pred dverami s odretým náterom zastaneme. Jeden šofér sa vzdiali a zdá sa, že komusi telefonuje. Chalan vedľa mňa sa mračí a vyzerá veľmi nervózne. „Asi nevieš kde sme, že?" prelomím ticho. Strhne sa ale keď si uvedomí, že som to len ja opäť sa upokojí. „Netuším," jeho hlas je hrubší ako hlas väčšiny chalanov v našom veku. Kútikom oka si ho premeriavam. Má pevné bicepsy a vyzerá celkovo dobre stavaný. Hnedé vlasy mu trochu padajú do očí ale vyzerá to dobre. „Inak som Alex," poviem, čo najviac priateľsky a natiahnem k nemu voľnú ruku. On si prehodí tašku a podá mi pravačku. „Adam," povie. Nadychujem sa na ďalšiu konverzáciu ale šofér sa vracia. Vyzerá, že vybavil čo chcel. Pristúpi k dverám a chvíľu čaká. Dvere zabzučia a v ten moment ich trhnutím otvorí.
Dnu je tma, zima a páchne to tam zatuchlinou. Ako pivnica pod naším domom. Vždy som sa jej vyhýbala. Ale teraz nemám veľmi na výber. Obaja šoféri čakajú, nehýbu sa. Je toho vo mne viac ako sa zdá. Nebudem sa predsa báť akéhosi skladu, už nie som malá. Zdvihnem bradu a rázne vkročím dnu. Nech príde, čo má prísť. Počujem, že Adam ma nasleduje. Dvere sa za nami s rachotom zavrú. Dnu nastane úplná tma. No odrazu sa ozve bzučanie a chodbu začne osvetľovať rad elektrických lámp. Sú staré no i tak postačujú na osvetlenie dlhej chodby. Preboha...

Tak ďalšia časť. Dúfam že sa vám bude páčiť.

Ospravedlňujem sa za chyby

Pleas Koments

P.S. Hore je fotka Adama

Tayra222