Short BTS Stories [SK]

SugaMon

Bola asi polnoc a ja som si to namieril do postele.
Vtom mi zazvonil mobil. Kto by mi o tomto čase volal?
Súkromné číslo. S nechuťou som to zdvihol.
"Namjoon." hlas volajúceho sa zlomil. Ihneď som spoznal kto mi volá.
"Yoongi-hyung? Čo sa deje?" zdesene zo mňa vyhŕklo.
"Čo mám robiť, Namjoon?" bolo počuť, že plače. "Všetci ma nenávidia."
"Prečo by ťa niekto nenávidel?" Čo sa mu stalo?
"Všetci ma nenávidia." opakoval stále dookola.
"Ja ťa mám rád, hyung. Čo sa stalo? Ublížil ti niekto? Kde si?" strach vo mne sa zvyšoval.
Z jeho strany boli počuť len stony.
"Kde si?" išiel som som si dole pre bundu.
"Skončím to." zasmial sa.
"Yoongi, prosím ťa, neubližuj si." otváral som dvere a ignoroval dážď vonku. "Kde si?"
"Som na moste." znova ten smiech. "Je to skvelý pocit. Vieš... Konečne mať svoj život v rukách."
"Hneď som tam, Yoongi. Počkáš tam na mňa, že?"
Našťastie máme v meste len 2 mosty. Blízko seba. Ale ďaleko odo mňa. Dúfam, že nie PRÍLIŠ ďaleko.
Počul som jeho dych.
"Nezvesuj, dobre? Poviem ti príbeh."
Žiadna odpoveď.
"Raz bol jeden chlapec. Nikto ho nechápal, pretože podľa ostatných bol iný. Ale on sa nevzdával."
Vzlyk.
"A potom sa zamiloval. A ten človek mu zlomil srdce. A znova. A znova. Ale on stále išiel ďalej po ceste, ktorá nemala konca."
Stále nič.
"Skryl sa do hudby. Našiel v nej niečo čo mu ľudia nemohli dať. Chcel dávať ľuďom cez hudbu to isté, čo hudba dala nemu. Ale nikto s tým nesúhlasil. Bolo to podľa nich trápne. Neužitočné."
Znova sa rozplakal.
"Chcel to vzdať. Všetko naookolo prestalo dávať zmysel a on nevedel kto je. A potom."
pozrel som naňho z pár metrov, ktoré nás delili. "A potom jedného dňa stretol niekoho, kto mu chápal. Kto bol odrazom jeho samého. Dal mu nádej."
Yoongi sa na mňa pozrel.
"Všetko znova začalo dávať zmysel."
S otvorenými ústami odložil telefón. Možno to bolo až príliš.
Pomaly som sa k nemu priblížil a objal ho.
"Som tak rád, že si na mňa počkal." od radosti som sa rozplakal. "Aj keby ťa každý nenávidel, ja ťa budem vždy mať rád, dobre? Tak neodchádzaj."
Yoongi mi objatie pomaly opätoval. Bol celý premočený, pretože už hodnú chvíľu pršalo. Cítil som jeho slzy na mojom pleci.
"Namjoon..." šeptal. "Poďme... domov."