Nečakaný zvrat

18.kapitola

"Nie, prestaň už o tomto ani slovo mám toho naozaj dosť. Nechápeš že už nevládzem?," sklonil hlavu. Pozrela som sa na neho drsným pohľadom. Viac mi neodpovedal.

To ticho vo mne vyvolávalo bláznovstvo. Ničilo ma ešte väčšmi. Začali sa mi vynárať spomienky na všetko pekné i to škaredé. Vyšli mi prvé slzy. Sklonila som hlavu k zemi. Nevládzem. Nemôžem. Nechcem. Ak by som stála na konci útesu koľkí by za mnou išli a zachránili ma a naopak koľkí by ma ešte podstrčili? Nevidela som už pomaly na cestu. Slzy sa mi neustále tlačili a tlačili.

Prebúdzali vo mne bezmocnosť. Pomaly sme išli okolo ihriska kde sme sa s Danielom prvý krát stretli. Vtedy som ešte netušila ako veľmi sa mi zaryje do pamäte. Netušil to asi nikto.

Išla som si sadnúť na jednu z lavičiek na štadióne. Pozrela som na všetky odpadky a zanecháné veci. Pamätám si ako som mala asi štyri roky a túžila som sa stať Messim. V skutku krásny sen nemyslíte? V minulosti som mala problémy s nohami. Chodila som na rehabilitačné cvičenia a pod. Milovala som však futbal. Asi po roku sa to ohromne zlepšilo až napokon úplne. Do mojích asi jedenástich som chodila hrávať futbal. Krásne spomienky. Vďaka bohu, že aspoň také mám. Vážim si ich. Vďaka ním viem, že som bola niekedy i šťastná. Pozrela som sa na trávnik. Sedel tam, na zemi. Prišlo mi ho ľúto. Postavila som sa a kráčala k nemu. Niečo ho trápilo a tušiac, že to nebudem iba ja som sa pomaly približovala. Sadla som si vedľa neho. Čumel na trávu a dotýkal sa jej. Vedel, že sedím vedľa neho. Nepozrel sa však na mňa.

"Nechceš mi povedať čo ti je?" mrzelo ma trochu svedomie.

"Ale nič také...nevšimaj si ma."

"Nedá sa nevšímnúť si ako sa trápiš."

"Prosím nechaj ma Sofia."

"Nenechám kým mi nepovieš o čo ide." Chvíľu mlčal. Sedel na tráve a trhal hrste trávy.

"Trápi ma môj život Rebeka, hrozne ma to sere. Vážne moc. Jednoducho už nemôžem byť tým čím čo som bol. Už som iba ten človek, ktorým som sa stal."
Nemo som na neho pozerala. Nerozumela som mu celkom.
"Keď sa toto celé konečne vyrieši a zavrú všetkých členov, čiže aj mňa bude to ťažké pre všetkých. Mnohí nevedia. Vďaka bohu, že moji rodičia to nevidia inak by sa asi prepadli pod zem v skutku."

"Počkaj minútku ty nemáš rodičov?"

"Zomreli keď som mal 3 roky. Neviem aké to je vyrastať vedľa nich. Vzal a výchoval ma strýko. Jeho bohatstvo však nikdy nenahradilo to čo som stratil. Nikdy ma nebral tak ako syna. Zaplatil mi vzdelanie, jedlo, zaobstaral mi aby som mal kde bývať, no ako syna ma nebral. Keď som mal 10 kúpil mi psa a pištoľ a vieš čo mi povedal? 'Ak ho nezabiješ nie si hodný svojho mena ani života'. Celý zdesený som sa na neho pozrel a keď som vedel, že to myslí vážne zastrelil som ho."

Skoro mi oči vypadli. Toto si zo mňa robí srandu? Skamenela by som na mieste.

"Daniel...nemôžu ťa predsa dať do väzenia ak si to spravil nútene."

"Ibaže môžu a ak ma nezavrú pre toto že som jeden z nich zavrú ma preto, že som ho zabil."

"Ty si zabil svojho strýka???," zľakla som sa.

"To on zariadil smrť mojím rodičom. On im dal niečo spraviť s autom. Počul som to keď si prezeral fotky a začal rozprávať. Mal som čo robiť aby som zadržal sám seba a nevbehol tam. Keď som vošiel dnu predvčerom a videl som ho ako tam sedí vzal som pištoľ a prestrelil mu hlavu."

Vyronil slzy. Neudržala som ľútosť a objala som ho. Oprel sa o moju hruď. Cítila som ako plače. Predsa jeho vina to nebola. Viem, že to nemal, ale pomstil sa. Na jeho mieste by som to urobila asi aj ja.