MYSTERIOUS

XIV.

Nervózne prešľapuje z nohy na nohu a každú chvíľu sa obzriem, či sa z lesa nevynorí Zac. Srdce mi nadskoči, keď zbadám hnedé vlasy. Rozbehnem sa k nemu a objímem ho. Zac ma zatočí vo vzduchu až sa mi zakrúti hlava.

,,Prepáč, že som ti klamala." ospravedlním sa mu.

,,Ja to chápem." usmeje sa na mňa a mne spadne kameň zo srdca. ,,Steelova ty si tuším ešte krajšia ako kedysi!" zalichotí mi a ja sa začnem červenať.

,,Ďakujem, ale myslím si, že som stále taká ista ako predtým." zasmejem sa.

,,No tak začni! Aké to tam je? Máš tam už nejakých kamošov?" začne sa ma pýtať. No možno už aj chalana. Pomyslím si, ale nechcem predbiehať, ani neviem ako to s Dylanom medzi nami je. 

,,No zatiaľ tam mám iba kamaráta Thea, ale poznáš Sam." zasmejeme sa, no potom si uvedomím v akom stave teraz je. Sťažka preglgnem guču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle. ,,A teraz tam príšiel jeden australčan na výmenný pobyt. Je celkom milý." pokračujem.

,,A čo nejaka kamarátka?" opýta sa znovu.

,,Žiadna. Sú tam až moc namyslené baby. Ale musím uznať, že by sa ti tám pačilo. Slnko, more, pláž. Skoro každý deň sa tam chodievam prejsť. Milujem keď si sadnem na ten teplý piesok a pozorujem ľudi, ktorý si tam bezstarostne užívajú a zabávajú sa." poviem zasnene a pousmejem sa.

,,Tak sa zabávaj aj ty. Skús sa s niekym zoznámiť. Asi by som tam mal prísť a nájsť ti nejakú kamrátku!" zasmeje sa. Len to nie! Nemôže vedieť, že mám Dylana a keby Dylan zistil, že tam je Zac asi by mu niečo urobil.

,,Ja sa snažím. Minule som hrala vollayball a vyhrali sme!" obránim sa.

,,Tak to je super. Tu poslednú dobu len prší. Ale keď si tu ty, tak aj tu začalo slnko svietiť." povie a ja sa začnem cítiť nesvoja.

,,A ako sa má Amy a ostatní?" zmením tému.

,,No my sa už nestretávame tak ako kedysi vieš. Odkedy si odišla, Amy s nami prestala chodiť a vieš že sa páčila Casparovi, no potom čo prestala chodiť už sa nechcelo ani jemu a tak nejako sme sa oddialili. Väčšinou chodím von so Siomonom a Kylom." Boli to Zacovi dvaja najlepší kamaráti. Typický chalani, ktorí okúzlili každú babu na škole. V našej partií to bolo veľmi divné, pretože sa každý páčil niekomu. Amy sa páčila Casparovi, ale Amy sa páčil Simon. Kyle bol zase zahľadený do Teresy, ale tej sa páčil Caspar a tak to bolo celkom divné. Amy to pravdepodobne vzdala, pretože si Simon našiel dievča. Snažili sme sa ich dať so Zacom dokopy, ale isto viete, že to nejde, keď obidvaja necítia ku sebe to isté. 

,,To je škoda. Myslela som, že vás pozvem všetkých ku sebe a ukážem vám to tam, aj keď to tam poriadne ešte nepoznám ani ja." zasmejem sa.

,,Čo už, ale ja pozvanie neodmietnem." zahryzne si do pery.

,,Keď sa tam trochu usadím, zaručujem ti, že budeš medzi prvými koho tam pozvem." poviem, no moje svedomie mi zakričí: ZBLÁZNILA SI SA. CHCEŠ ABY BOL ZAC NEZVESTNÝ A DYLAN 15 ROKOV VO VÄZENÍ?! Ale veď možno taký Dylan nie je. Isto taký nie je. Nič by mu nespravil.

,,Teším sa. A inak to so Sam...Si v pohode?" opýta sa opatrne a ja zastanem.

,,Ani nie. Snažím sa na to nemyslieť a stále dúfam, že sa prebudí a mne zo srdca spadne ten veľký kameň, ale stále sa nič nedeje. Včera som bola za ňou a vôbec sa na seba nepodobá. Je vychudnutá a.." zavzlykám a Zac ma silno objíme. 

,,Nechcel som ťa rozrušíť Cara. Nemysli na to dobre? Čo keby sme večer niekam zašli? Naša stará partia. Amy, Kyle, Simon a všetci ostatní. Aspoň na chvíľu sa zabavíš." pohladí ma po vlasoch a ja konečne zaženiem slzy. Chýbalo mi to, no doma ma čaká Dylan. Môj Dylan!

,,Ešte neviem. Dám ti vedieť, keď prídeme z nemocnice." oddialím sa od neho. 

,,Neboj sa všetko dobre dopadne." dotkne sa mojej ruky, no ja sa znova odtiahnem. Zac si povzdychne a smutne sa pozrie na moju ruku. Zazvoní mi mobil a ja na obrazovke zbadám Dylanovu fotku. Do pekla teraz nie! Ešte by zistil, že som so Zacom. Sama. Zruším hovor a mobil si zastrčím do vrecka, no za pár sekund začne zase zvoniť. 

,,Kľudne to zdvihni." usmeje sa Zac. Keby si ty vedel... Pomyslím si, ale poslúchnem ho a rýchlo Dylanovi zodvihnem.

,,Ahoj zlato. Ako sa máš?" ozve sa jeho hlas a mne po chrbte prebehnú zimomriavky.

,,Ahoj...ehm...Fajn. Môžem ti zavolať neskôr?"

,,Jasné, ale prečo? Deje sa niečo."

,,Nie, nie všetko je v pohode! Hneď ako budem mať čas ti zavolám." poviem nervózne.

,,Au! Do riti!" zanadáva Zac a ja sa strhnem. 

,,Aha, no okej tak čau." povie Dylan urazene a zloží. Ach jáj, dúfam, že sa nenahneval kvôli takej blbosti.

,,Čo sa stalo?" opýtam sa ustráchane.

,,Len som zle skočil na nohu. To za chvíľu rozchodím." usmeje sa. Kto to bol?" opýta sa otázku, ktorú som čakala, že sa opýta.

,,Ten kamarát, čo som ti spomínala. Theo." zaklamem a v duchu sa prefackám. ,,Nepovedala som mu, že som tu. Bolo to celkom narýchlo."

,,Aha" zamračí sa Zac a stíchne. 

Hneď ako vstúpim do domu, vytočím Dylanove číslo, no nezdvihne. No ták! Vytočím znova, ale zase sa ozve iba odkazovka.

,,Zlatíčko to si ty? Choď sa prichýstať. Za pol hodinku ideme za Sam." dá mi matka pusu na líce a odíde späť do kuchyne.

Hneď ako otec zaparkuje pred nemocnicou, zmocní sa ma ten hnusný pocit, že Sam tu leží v kóme. Čím sa blížime k jej izbe, tým viac sa ten pocit zväčšuje. Otec otvorí dvere a vojde prvý. Za ním matka, a potom ja. Hneď ako zbadám Sam príde ďalšia dávka sĺz. No tak Cara! To zvládneš! Povzbudím sa. Všimnem si, že mama už má opuchnuté oči od plaču a otec na tom nie je inak. Do izby vojde doktorka a všetci na ňu presunieme pohľady.

,,Ako jej je ? Zlepšuje sa to?" ozve sa otec.

,,Je mi to veľmi ľúto, ale Sam je na tom stále rovnako. Nič sa nezlepšilo, ale ani nezhoršilo."

,,Koľko môže byť v kóme?" opýta sa matka.

,,Môže to byť deň, dva, mesiac rok..." povie doktorka a ja sa zhlboka nadýchnem, aby som neodpadla. ROK! Ozýva sa mi v hlave. Je to až neskutočné, že by mohol človek tak dlho spať.

Zničená odomknem dvere a sadnem si na sedačku. Matka sa hneď presunie do spálne a otec si sadne ku mne. 

,,Ona to zvládne." povie.

,,Ja viem. Je silná." zadívam sa na terasu. Naše kolie, akoby vedeli, že sa niečo deje podídu k nám a ľahnu si pred nás. Obidve pohladkám. Sam ich milovala. Dostala ich na narodeniny, keď mala 13. Z dlhého zamýšľania ma preruší zvonenie mobilu a ja sa s nádejou pozriem či to je Dylan, no potom zbadám na obrazovke ZAC. 

,,Áno?" zodvihnem.

,,Ahoj. Tak ako večer. Pôjdeš?" opýta sa.

,,Nie Zac. Som unavená. Niekedy inokedy, dobre?" 

,,Dobre. Tak sa maj." povie sklamane a zloží.

,,To bol Zac?" opýta sa otec.

,,Áno. Chcel ísť večer von, ale nemám náladu." odpoviem smutne.

,,Cara choď. Dlho si tu nebola. Prídeš na ine myšlienky." povzbudí ma.

,,Ale mne sa nechce vážne. Ani by som na iné myšlienky neprišla. Pôjdem s ním, keď sa bude Sam cítiť lepšie." postavím sa.

,,Ako chceš. Ja ti len radím." usmeje sa.

,,Veď ja viem. Idem si ľahnúť." objímem ho, a potom odídem do svojej izby.