Penny

2.kapitola

Prítomnosť.

„Chcem zmeniť partnera," zavrčím a všetok môj dovtedy priateľský tón sa úplne vytráca. Učiteľka Prestonová si posunie hrubé, čierne okuliare bližšie k nosu a cez ich rám na mňa zazrie ako na hotového blázna, ktorý jej kráti život.

„Bohužiaľ slečna, táto možnosť nie je pri tomto projekte diskutabilná," zaševelí a na znak presvedčenia ma obdarí širokým úsmevom, ktorý jej rámuje bledoružový rúž.

Cítim v sebe narastajúcu zlosť, ktorá ma pomaly okráda o dych a o všetky myšlienky. Nemôžem byť vo dvojici s ním. Nemôžem tráviť hodiny v jeho prítomnosti. Nemôžem a nechcem.

Opatrne sa zapriem oboma rukami o jej široký stôl. Nahnem sa dopredu a keď znova prehovorím snažím sa pôsobiť čo najviac ľútostivo. „Vy ma nechápete. Ja potrebujem zmeniť partnera."

Z výrazu tváre sa jej vytratí trpezlivosť a pery vykriví do pozoruhodne zlostnej grimasy. „To vy nechápete mňa, slečna. Tento projekt je dôležitou súčasťou vašej koncoročnej známky, dlho som pracovala na vhodnom rozradení a vhodných dvojiciach, preto uvítam, keď prestanete narúšať to, na čom som dlhé noci pracovala."

Pohľady mojich spolužiakov sa mi lepia na chrbát a ak som sa dovtedy snažila udržať rozhovor len medzi mnou a učiteľkou, po jej výstupe nás všetci počúvajú. Fajn. Chcú mať divadielko, budú mať divadielko.

Hlasno si povzdychnem. „Možno keby ste vymenili tie dlhé noci strávené plánovaním, za partnera, bolo by vám omnoho lepšie."

Sú dve veci na ktoré sú učiteľky v staršom veku citlivé. Na bifľoské úspechy a to, keď sa im niekto vysmieva z toho, že sú starými dievkami.

Jej tvár nadobudne ružovkastú farbu, od nepríčetnosti skrčí obočie a keď vstane výškovo je mi takmer podobná. „To by už aj stačilo, Penny!" vykríkne a prstom namieri na zatvorené dvere triedy. „Vezmi si svoje veci a odíď do riaditeľne!"

Usmejem sa, v hrudi mi niečo nepriaznivo šklbne a keď si z lavice vkladám do ruksaka učebnice, cítim na sebe jeho intenzívny pohľad. Sedí v poslednej lavici, v rade pri okne, v rukách určite zviera pero a rovnako ako ja zúri, že musí ten hlúpy projekt absolvovať.

~

„V tomto týždni si tu už tretíkrát po sebe, Penny."

Judith Taylorová, je mladá výchovná poradkyňa s vyštudovanou psychológiou. Blond vlasy jej siahajú po plecia, modré oči sledujú môj nezáujem a zúžené pery potvrdzujú jej hnev. Tvári sa prísne, sánku ma vystretú a ruky prekrížené cez prsia.

Chvíľku zotrvám pohľadom na nej a potom ho posuniem na obrovský nápis za jej chrbtom. Budúcnosť patrí tým, ktorý veria v krásu svojich snov. (Elanor Roosvelt) Sny? Čo sú to vlastne sny? Ilúzie? Neexistujúce predstavy? Niečo po čom bezhlavo túžime? Alebo tie nočné mori, ktoré mi nedovoľujú spávať?

Malý kabinet naplní jej neurčitý povzdych a následne slová, ktoré počúvam takmer vždy. „Začínam si myslieť, že to všetko robíš naschvál."

Predstieranie bolí. Tváriť sa, že je všetko v poriadku bolí ešte viac. A keď už máte všetkého po krk, túžite vykričať do sveta vaše tajomstvá, zistite, že vás v skutočnosti nikto nechce počúvať. Ľudia totiž majú svoje vlastné problémy, vlastné nezhody, vlastné tajomstvá.

„Tak čo sa stalo tentokrát Penny?"

Je to otázka. Jedna jednoduchá otázka, ale predsa ma v nej rozbolí v hrudi. To je totiž to, čo ma bolí najviac. Tá ustavičná otázka- čo to bolo tentokrát? Čo sa stalo Penny, keď si sa prestala učiť? Čo sa stalo, keď si namiesto školy presedela celý deň v parku? Čo sa stalo, keď ťa prichytili s cigaretou medzi perami? Čo sa stalo... Penny?

„Nič," ceknem a namiesto nádychu zatajím dych, aby som premohla tupú bolesť šíriacu sa každým mojim pórom.

Klamať. Zatĺkať. Predstierať. Neexistovať.

Judith si prstami prečeše vlasy, prilepí na mňa svoje oči a v uhle pohľadu si všímam ako sa opatrne nakloní bližšie mojim smerom. „Vieš, že mne môžeš povedať všetko a to čo povieš ostane iba medzi nami. Čokoľvek, Penny."

Ruky sa mi roztrasú a tak si ich schovám do lona, prepletiem si prsty a počítam do desať, aby som sa upokojila. Čokoľvek je veľký pojem, čokoľvek nič neznamená, čokoľvek nepomôže.

„Nechcem robiť ten hlúpy projekt," vydýchnem porazenecky, no v hlase sa mi ešte stále odráža panika.

„Prečo nie?"

Nadýchnem sa, uvoľním, precitnem. „Nechcem robiť ten projekt s Milesom."

Znova tá otázka. „Prečo nie?"

Pretože sa podobá na svojho brata. Pretože chodí ako on, usmieva sa ako on, hrá futbal ako on. Je to jeho prototyp, kópia, verná podobizeň môjho utrpenia. Nemôžem byť v jeho prítomnosti a rozhodne s ním nemôžem tráviť čas.

Nakoniec sa vystriem, zatnem sánku a hrdo vystrčím bradu smerom dopredu. Cítim sa slabá, ale nedovolím, aby ma bolesť znova premohla. Namiesto toho si na tvár nasadím masku, falošný hnev, ktorý sa odráža aj v mojim slovách. „Už si niekedy niekoho nenávidela Judith?" opýtam sa stroho, predstierajúc, že ma vlastné slová nemrzia. „Už si niekoho nemohla vystáť tak veľmi, že ti prekážala jeho prítomnosť? Pretože presne tak sa cítim."

Ruky spustí na stôl, niečo zamrmle a ja konečne odtrhnem zrak od toho citátu na stene a presuniem ho na jej dokonale nalíčenú tvár. Pôsobí sofistikovane. Na sebe ma oranžovú blúzku, vyhrnuté rukávy do polovice lakťov a náramkové hodinky jej obopínajú úzke predlaktie. Upútava na seba pozornosť svojim líčením, svojim oblečením, svojimi vlasmi. Pozornosť však nie je vždy dobrá. Pozornosť totiž často vedie k bolesti a bolesť nás núti predstierať. Neznášala som pozornosť a presne preto moje telo pohlcoval o tri čísla väčší sveter.

„Prepáč, Penny, snažila som sa rozprávať s profesorkou Prestonovou, ale trvá na svojom, že ten projekt budeš musieť absolvovať s Milesom."

Srdce mi vynechá úder a potom ďalší a ďalší. Cítim, že sa podo mnou rozpadá podlaha, cítim neviditeľné ruky okolo krku, cítim svoje roztrasené dlane, ale v skutočnosti necítim nič.