Penny

9.kapitola

Moje slová ostávajú visieť vo vzduchu a čas odrazu stráca na význame. Nepotrebujem ho, nevnímam, keď urobím krok dopredu, keď odvážne zlapám po dychu, po odvahe. Ignorujem Milesov pretrvávajúci zmätený pohľad. To ako sa mračí, otvára ústa, snaží sa niečo povedať.

Som v tranze. Moja myseľ odmieta spolupracovať a jediné po čom odrazu túžim je predstava niečoho lepšieho.

Čím bližšie som, tým desivejšie mi bije srdce, ale už necítim paniku ako pred pár minútami.

Delia nás nepatrné centimetre, keď ma v nose pošteklí jeho vôňa, keď sa vyšvihnem na špičky, rukou zablúdim k jeho vlasom a opatrne pritisnem pery na tie jeho.

Nehýbe sa a ani ja sa nehýbem. Všetko je odrazu tak iné, tak zvláštne, tak chaotické.

„Penny," šepne oproti mojim perám. Znie to ako prosba alebo varovanie.

Odrazu zase počítam sekundy, ibaže Miles sa neodtiahne, len znova zopakuje moje meno. Trvá to sekundy kým si ma potiahne bližšie, kým zablúdi rukou k mojim vlasom, kým mi ľahko prejde jazykom po spodnej pere.

A potom sú to ďalšie sekundy, keď sa prudko odtiahne, zanadáva a rukou si prekryje oči. „Čo to dopekla robíš Penny?"

Neznie nahnevane, ale predsa sa mu v hlase odráža niečo, čo nedokážem analyzovať.

„Potrebujem... zabudnúť," hlesnem a náhle si uvedomím aké hlúpe je moje správanie. V hlave sa mi okamžite hromadia otázky a každá z nich ma bodá do rebier, spôsobuje mi bolesť, tak ohromnú bolesť priamo v strede hrude.

Dýcham, ale mám pocit, že mi horia pľúca. Chvejem sa, ale nie je mi zima. Chcem zabudnúť, ale viem, že to nedokážem.

Miles si povzdychne, urobí krok dopredu a ja sa zľaknem, že odchádza. On sa však natiahne po moje tričko, naslepo mi ho podá a potom sa mi otočí chrbtom, akoby ho pohľad na mňa doslova desil.

Nepáčim sa mu? Hnusím sa mu? Dokáže sa na mňa ešte niekto niekedy v budúcnosti pozrieť bez odporu?

Som použitá a už nikdy sa to nebude dať napraviť.

Tričko si v ruchu myšlienok znova prevlečiem cez hlavu, jeho rukávy si potiahnem nižšie a potom si ruky prekrížim na hrudi, aby som tak zastavila bolesť a to nekontrolovateľné chvenie. „Prečo?"

Chvíľu trvá kým Milesova pozornosť dopadne znova na mňa. Poobzerá si ma, spojí pery a prstami si nervózna pošúcha koreň nosa. „Presne to sa chcem opýtať ja. Čo to do teba dopekla vošlo Penny!"

Čakám, že spomenie svadbu, to, že sme skoro rodina, ale on nepovie už nič viac.

Každý kúsok mňa túži potom, aby som končene otvorila ústa. Predstavujem si aké by to bolo, keby aspoň niekto v mojom okolí poznal pravdu. Chcem dýchať bez toho, aby som sa bála. Chcem žiť bez všetkých tých spomienok, bez predstáv, bez paniky. Chcem len nájsť niekoho, kto by mi uveril, kto by ma pochopil, kto by ma zachránil.

Ibaže vždy, keď sa podujmem na to, že otvorím ústa, všimnem si Milesov pohľad, všimnem si jeho podobu s bratom, ich dlhoročný vzťah a to celkom stačí na to, aby som mlčala.

„Kto ti čo urobil, Penny?" opýta sa, urobí krok mojim smerom a celkom ľahučko mi zastokne neposlušný prameň vlasov za ucho.

Hlasno sa nadýchnem, zatvorím oči a znova pokúšam osud. Je to tak jednoduché. Len otvoriť ústa a hovoriť.

„Všetko bude v poriadku," povie a opäť ma uväzní vo svojom objatí. Tých pár minút v jeho náručí verím slovám, ktoré hovorí. Tých pár minút dokážem byť pokojná.

~

Trvá mesiac kým s Milesom vypracujeme zadaný projekt z dejepisu. Stretávame sa v knižnici, trávime chvíle u mňa doma a niekedy aj u neho, s tým, že celý čas tŕpnem a očakávam to najhoršie. Náš bozk nikto z nás nespomína, akoby sa vôbec neudial, aj napriek tomu, že mne behá po rozume dosť často.

Keď trávim chvíle s ním som šťastnejšia, nepremýšľam, nepanikárim. Momenty s ním sú liekom, sú všetkým, čo stačí na to, aby som aspoň na chvíľu odohnala spomienky od toho zlého.

Mama so sestrou sú každý deň pohrúžené do výberu šiat, dekorácií, hudby. Počujem ich smiech, ten mamin vždy o trochu výraznejší ako sestrin, ktorá sa chichoce z druhej strany štátu cez reproduktory počítača. Už však nedokážem urobiť nič, aby som celé to peklo zastavila, ale niekde hlboko vo mne ešte stále tkvie obrovská záťaž, ktorá mi často zabraňuje dýchať.

Je piatok, keď za sebou s chabým úsmevom zatvorím dvere a trhane, chaoticky vydýchnem. V hlave si ešte stále prehrávam nečakaný bozk na líce, s ktorým sa so mnou Miles pred pár minútami rozlúčil. Hruď mi posledné týždne zviera úplne iný pocit, ktorý sa vôbec nepodobá na paniku. Keď som totiž s Milesom nedokážem dýchať nie preto, že sa bojím, ale preto s akým záujmom ma sleduje. Akoby túžil poznať každé moje tajomstvo. Všetky detaily môjho trápenia.

Pomaly sa vyzujem. Tenisku za teniskou. Vyzlečiem si bundu a kľúče hodím do sklenenej misky hneď pri dverách. Ešte stále sa usmievam, keď v tichu kráčam do kuchyne. Ešte stále sa teším. Spomínam. Cítim to chvenie v brušku, ale potom to všetko zaniká a vytráca sa aj akákoľvek dobrá nálada.

„Penny."

Ten hlas spôsobí, že zamrznem uprostred pohybu, s dychom zastoknutým medzi perami. Cameron totiž stojí v našej kuchyni. Opiera sa o kuchynskú linku, v ruke zviera hrnček s mojim menom, ktorý som dostala od Gwen na šestnáste narodeniny a pery mu zdobí ten najdesivejší úškrn ťahajúci sa cez obe jeho líca. Najhoršie je však to, že je sám a dom je ponorený do ticha, ktoré mi telo poseje miliónmi zimomriavok.

Sme sami a ja sa nedokážem brániť.