Reverse Of Universe || POZASTAVENÉ

《9.》

Necítil sa tam dobre.

Nikde sa necítil dobre.

Snažil sa ignorovať tie jedovaté pocity v celom tele, v žalúdku, no najviac ho trápil jeden.

Ten na srdci.

Nezvládol to.

Áno, nič nezvyčajné, práve sa opäť psychicky úplne zosypal pred očami človeka, dokonca dievčaťa.

Určite musel vyzerať ako totálny úbožiak, ktorý si nevie poriadne usporiadať život.

Pravdou ale je, že ním aj skutočne bol.

Zmýlil sa však v jednej veci.

V nej.

Vedel, že je iná.

V kútiku duše v to dúfal.

Vedel, že ona nie je rovnaká ako ostatní ľudia, ktorí postupne jeden po jednom od neho zbabelo odchádzali, akonáhle sa im zdôveril so svojimi ťažkosťami a trápeniami.

Je však ťažké uveriť niekomu, po toľkých pádoch.

Vždy keď si kohokoľvek pripustil k telu, dovolil nazrieť do jeho utrápenej, skormútenej a zúfalej duše, nedočkal sa ničoho iného než straty a sklamania.

Možno preto, že on sám bol sklamanie.

Jeho celý život bol pre neho veľkým sklamaním.

Aj pre rodičov, špeciálne pre jeho otca, ktorému nestál ani za jeden smiešny pozdrav, keď sa náhodou stretli v obchode vo vedľajšej štvrti.

Jeho existencia na tejto zemi bola jedno veľké nedorozumenie.

A ľudia mu to dávali patrične najavo.

Vždy sa mu otočili chrbtom, zbabelo odišli.

Niet divu, že má strach.

Strach zo sklamania.

Strach zo straty.

Tej mal už dosť.

Tušil to, no aj tak ho to prekvapilo.

Nesmiala sa mu, neodišla.

Zostala tu s ním.

Nič nerozprávala, no asi v tom spočívalo to čaro.

S ňou aj ticho dávalo zmysel.

Nakoniec si povedali, že kašľú na to, no a tak sa opäť po chvíli ocitli v úplne inej dimenzii, úplne odlišnej.

Vo svete, kde to najviac nenávideli.

Rozlúčili sa len trápnym a nesmelým pozdravom, pretože sa obaja báli.

Obaja mali strach z toho, že sa tomu druhému príliš otvoria, príliš si ho pripustia k telu a napokon padnú na dno.

Na dno sklamania.

A opäť bude ťažké dostať sa tam, kde predtým.

Do starých koľají.

Znovu sa stretávali počas prestávok.

Neboli však nikdy vopred dohodnutí.

Jednoducho tam šli, každý za seba a za svoje starosti, no v malej miere dúfali, že tam nájdu toho druhého.

Mali pocit, že si navzájom, aj keď to nevidno, pomáhajú.

Už len svojou prítomnosťou v spoločnosti toho druhého.

Jonathan neriešil problémy týkajúce sa štvrtého ročníka strednej školy.

Bolo mu to jedno.

Jediné, čo chcel, bolo vypadnúť čo najďalej od tohto miesta, mesta a ľudí.

U Rose sa za ten čas toho taktiež veľa nezmenilo.

Sestry Clarkové jej opäť podkopávali nohy.

Aj metaforicky, aj doslovne.