Crown of the fallen (Korekcia)

3. Prológ

   Po kráľovskom meste sa na koni prechádzal temný jazdec. Mesiac sa opäť zatlačil do úzadia za nepriechodné sivé mračná, ktoré kedysi pred zotmením spustili nepriehľadnú smrsť. Teraz v noci už dážď trochu poľavil, ale stále výdatne polieval sedliacke záhrady a meštianske domy, akoby ich pripravoval na dlhé mesiace sucha.

   Jazdcov plášť bol po dlhej jazde natoľko premočený, že ho jeho váha nepríjemne škrtila. Samozrejme to nemohol byť nikto iný ako Lywellyn vracajúca sa naspäť do hradu. Hlavu mala sklonenú, pretože ani čierna kapucňa nebránila otravným kvapkám cloniť jej výhľad. Jej kôň si taktiež chránil hlavu, kvapky zvonivo tancovali na jeho šafrone a jeho železom podkuté kopytá dopadali na tvrdé mestské chodníky. Zanechával za sebou blatisté stopy, ktoré dážď následne zmyl z mokrého povrchu.

   Na uliciach nebolo ani živej duše, všetci boli radšej ukrytí v suchu svojich domov.

Pod plášťom sa striasla, zima sa jej zarezávala až do špiku kostí a mokré vlasy sa jej lepili na čelo a na líca. Rukou v rukavici si utrela tvár, ale vzhľadom na to, že bola čierna látka presiaknutá vodou, nepomohlo to.

   Ľudoprázdne ulice nasiaknuté čiernou farbou akoby sa na ne vylial atrament, osvetlil blesk. Takmer zároveň s ním sa ozval hrom a jej kôň poskočil a vyrazil rýchlym klusom. Jeho jazdkyňu to zdá sa nerozhodilo, pritiahla uzdu a potichu ho začala tíšiť. Následne zdvihla hlavu. Musela ju trochu zakloniť, pretože sa jej mokrá kapucňa prepadla na oči a kryla jej výhľad. Jej kôň pod ňou opäť poskočil, ale tentokrát nezrýchlil.

   Hrad sa nad ňou týčil ako biela pevnosť na pozadí čiernych mrakov, nad jeho vežami zúrila búrka a obmývala jeho steny.

   Tentokrát koňa popchla ona a čierny žrebec vyrazil. Cválal pomaly, pretože vždy hrozilo, že sa môže na klzkom povrchu pošmyknúť. Cítila, že ju z hradu pozorujú akési zvedavé oči, ale venovala tomu pozornosť len do istej miery. Stráže sa jej hrnuli otvoriť bočný vchod, nikto sa totiž nechcel dostať do roztržky s kráľovým katom. Vcválala na nádvorie a koňa v ostrom oblúku zvrtla smerom k zadným stajniam. Spomalila do rýchleho klusu a nakoniec do kroku.

   Aj napriek hustému dažďu si všimla, že zem pred stajňami je rozrytá mnohými konskými kopytami. Takže dnes nebola jediná, ktorá musela vyraziť von v tomto príšernom počasí.

   Vnútri stajní svietila len malá sviečka položená v svietniku pri mladom podkoniarovi, ktorý spokojne odfukoval na kôpke sena.

Ah, koľká nezodpovednosť, pomyslela si trpko čarodejnica a odsedlala svojho koňa, pretože jej príchod podkoniara zjavne nezobudil. Vyšúchala žrebcovu mokrú srsť a prehodila mu cez chrbát mäkkú červenú deku. Následne sa ešte chvíľu zdržala a poriadne vyutierala konský postroj z mäkkej kože. 

   Nakoniec sa obrátila k odchodu, pričom nezabudla zhasnúť podkoniarovu sviečku. Podkoniar ju netrápil, ale kone by rozhodne nenechala napospas plameňom. 

   Otočila sa na odchod smerom ku kasárňam. Bol to bočný vstup do hradu a prebývala tu kráľovská garda. Vždy jej to pripomínalo mravenisko, no napriek svojim predsudkom do hradu chodila tadiaľto. Rýchlejšie sa tu stratila a jej čierne oblečenie poľahky splynulo v hromade brnení, brigandín, krúžkových košieľ, kabátcov, varkočov a sporo odetých pobehlíc. 

   Ponáhľala sa aby sa už konečne dostala k svojej vytúženej posteli, keď ju zrazu pristavil na mieste rozhovor dvoch podnapitých generálov. 

   ,,Dostali sa k tebe kráľove rozkazy?" spýtal sa jeden z nich. Bola si istá, že ho nikdy nevidela medzi ostatnými vodcami kráľovských vojsk. Jeho orlí nos a odporné oči by si určite vryla do pamäti. 

   ,,Ktoré?" nechápal jeho spoločník, zjavne oveľa opitejší ako on. 

   Napriek tomu, že obaja hovorili stíšeným hlasom, počula ich. 

   ,,No tie o napadnutí," odvrkol mu prvý povýšenecky, čím mu dal jasne najavo, že vie niečo, čo on nie. 

   ,,Napadnutí koho?" nechápal druhý muž. 

   ,,Predsa Západu, ty tupá hlava!" 

   Lywellyn primrzla na mieste, prekvapenie a strach ju ochromili a na chvíľu úplne zabudla kam mieri. 

   Sú opití. Môže trepať do vetra, povedala si pre seba. Ale aj tak. Čo ak to je pravda?

   Čarodejnica na seba nenechala čakať. Nepotrebovala počuť viac. Veci nabrali oveľa rýchlejší spád ako predpokladala aj v tých naj bláznivejších snoch. Teraz ide o čas. 

   Ďakovala bohom, že bola v správnom čase na správnom mieste. Kráľovstvá zjavne zachránila najdrobnejšia náhoda. 

   Prešla miestnosťou, čo najrýchlejšie, zámerne berúc ohľad na to aby nebežala. Sotva, čo sa pretiahla cez úzku škáru dverí, nevydržala to a rozbehla sa. Nehlučne cválala po chodbách, zatínajúc zuby. 

   Tak rýchlo. Tak málo času. Potrebuje hľadať útočisko na inom mieste.  

   Pred východom slnka vycválal z hradu osamelý jazdec sprevádzaný vlkom...

____________________

   Poznámka pod čiarou: 

   Nikdy ma nebavili príliš dlhé začiatky, preto u mňa príbeh nabral spád poriadne rýchlo. Vlastne to je dôvod, prečo som prvé dve kapitoly pomenoval "2. Prológ a 3. Prológ".  Užívajte príbeh, resp. prológy (xD).