drunk // calum hood

t h i r t e e n

Zobudila som sa a nič okolo seba som nespoznávala. Ležala som na nepohodlbej nemocničnej posteli a do nosa mi udrela nepríjemná vôňa čistiaceho prostriedku.

Na malú chvíľku som si myslela, že som iba spadla a mala som otras mozgu a preto ma doviezli do nemocnice alebo také niečo, ale potom do mňa všetko udrelo plnou silou ako prílivová vlna.

Srdce sa mi rýchlo rozbúchalo a nad telom mi prevzala kontrolu čistá panika. Dych sa mi každým nádychom zrýchľoval a hruď sa mi začala prudko zdvíhať.

Do izby vtrhli dve sestričky v bielom a za nimi sa ponáhľali moja mama s otcom, ktorý bol síce nevlastný, ale pre mňa bol mojím otcom už o nepamäti. 

„May!" vyhŕkla mama, keď bezmocne pozorovala, ako všetky stroje, na ktoré som bola napojená pípali a blikali.

Do očí sa mi tlačili slané slzy. V hrdle som mala úplne vyschnuté. Chcela som prehovoriť, ale vyšlo zo mňa iba tiché zachrčanie.

Mama sa na mňa ustarostene pozrela a jedna zo sestričiek odmerane prehovorila: „Slečna, nemali by ste teraz veľa rozprávať."

Ale ja som potrebovala rozprávať. Potrebovala som vedieť, či bol Calum v poriadku. Musel byť. . . Musel byť. . .

Sestričky sa uistili, že bolo so mnou všetko v relatívnom poriadku a nechali ma a mojich rodičov samých. Keď odišli, rozhostilo sa v izbe ťažké a napäté ticho. Tak veľmi som chcela vedieť, čo sa stalo, ale ešte viac som sa bála spýtať sa na to. Pravda často bolela.

Nakoniec som si odkašľala a prelomila som to desivé ticho. „Č-čo sa stalo?" Môj hlas nebezpečne zachrapčal a na konci sa zlomil.

Otec sa nenápadne pozrel na mamu, ale ja som videla smútok a bolesť v jeho pohľade. Hruď sa mi stiahla od strachu a úzkosti. Nie, nie, nie.

„May, sme tak radi, že ty si v poriadku," povedal otec a ja som prehltla ďalšie slzy.

Niečo určite nebolo v poriadku.

Mama si sadla na jednu stranu postele a otec na druhú. Obaja ma chytili za ruky a mňa to ešte viac vydesilo. „Povedzte mi, čo sa stalo," znova som zachrčala. Ani len nevyvrátili to, že sa niečo stalo a to ma desilo.

Rodičia sa na seba ustarostene pozreli. „May, v tej nehode prišli o život traja ľudia," zašepkala mama a roztriasli sa jej pery.

Ani som nedýchala. Srdce mi búchalo tak rýchlo, až som si myslela, že mi vyskočí z hrude. „K-kto zomrel?" šepla som potichu.

Otec mi pevne stlačil ruku a privrel oči. „Zahynul vodič a spolujazdec z toho auta, ktoré narazilo do Malinho auta a-a ešte. . ." zadrhol sa a mne už v tom momente tiekli po tvári slzy. Nie, nie on.

Vytrhla som si ruky z ich zovretia a položila som si ich na tvár, až som nič nevidela. Nič som nevidela, nechcela som. Možno, že keby som predstierala, že toto všetko bol iba sen, zobudila by som sa.

S rukami pred očami som roztrasene zašepkala jeho meno. Nemohol byť mŕtvy. Nemohol. Nemohol. Nemo- „Calum?"

Chvíľka srdca trhajúceho ticha.

„Calum je v poriadku. Je živý a zdravý, je iba zranený tak, ako ty," povedal napokon potichu otec a ja som si na stotinu vydýchla a cez končatiny mi prešiel pocit oslobodzujúcej úľavy. Ale potom mi došlo, že niekto iný z mojich priateľov to neprežil a už tu viac nebol.