Labyrint [poviedky]

Obálka

         Ubiehajú dni, týždne, mesiace...roky. Čas...oh ten fantastický pojem. Uteká ako lev, no nelapá po dychu. Bez hraníc, do zbláznenia ženie všetko živé niekam vpred, do ohromných diaľok nekonečna. Čas sa dá zapísať. Je možné prehrabávať sa časom v myšlienkach. Ale zastaviť sa nedá. V hlave každého človeka existujú úžasné fascikle histórie. Najmä tej osobnej. Čím viac sa snaží preniknúť do svojej minulosti, tým viac sa mu do tohto snaženia stavajú najrozličnejšie prekážky a nie je možné ich prekonať. Ako keby listoval v kronike, ktorej zápisy čím sú staršie, tým sú menej čitateľné. Existujú však ľudia, ktorým čosi alebo ktosi dovoľuje nahliadnuť do svojej najvzdialenejšej etapy života. Tou je včasné detstvo.  

          Istého dňa sa mi pred očami objavil nehynúci portrét môjho najbližšieho priateľa Leonarda L. Zomrel vo veku dvanástich rokov. Povahovo sa na mňa veľmi podobal, dokonca sme mali rovnaké hlasy, hoci sme neboli ani len zďaleka príbuzní. Chlapci vo vtedajšom našom veku lietali po uliciach, hrali sa na skrývačku, prípadne sa šklbali za vlasy. My dvaja sme sedávali na priedomí a mlčali. Povrávalo sa, že sme dvojníci. A naozaj sme sa na seba podobali ako bratia. Boli sme si tieňmi navzájom.

       Väčšinu svojho času – s výnimkou toho, ktorý si vyžadujú bežné každodenné záležitosti – prežívam v dennom snívaní, akoby som sa obával, že každým jedným uplynulým dňom moje spomienky blednú a navždy sa vytrácajú z mojej mysle. Leonard ! Sedem rokov uplynulo odvtedy, čo som ho odprevadil do hrobu. Nepociťoval som smútok nad jeho odchodom, pretože ľudský duch neodchádza, nezomiera.  

       A ešte čosi zamestnávalo moju myseľ. Čakal som na list od matky. Už je tomu mesiac, čo odišla za sestrou do ďalekej Rigy. V dome bola so mnou len stará matka, s ktorou som si pramálo rozumel. Nepáči sa mi, keď o mne hovorí ako o ,,dumavom chlapcovi", ale pravdou je, že i v onen deň som sa potuloval v minulých rokoch a poľahky si vybavoval pred sebou vzácne maľby spomienok. Oku bezfarebné, no duchu márnivo hýrivé. Nezahmlené a priezračné, vynárali sa ako trosky z mora a opäť sa strácali v hlbinách času.  

      Z týchto nostalgických obrazcov ma prerušil buchot na obločnú tabuľu. Hneď som vstal a vyšiel k bránke, kde čakal poštár. Srdce mi zaplesalo ako malému chlapcovi pri každej myšlienke na matku a zvlášť teraz ma naplnili radosťou, keď sa mi očakávaný list dostal do rúk.  

       Bola to celkom obyčajná belasá obálka, opatrená známkou a čiernou pečiatkou. Prečítal som si nahlas moje meno. List bol pre mňa príliš vzácny na to, aby som si ho hneď len tak bez premýšľania a predstavivosti prezrel, nedajbože otvoril. Pritisol som si ho k hrudi a bežal do svojej izby. Aká to sviežosť v mojom vnútri uprostred týchto sivých dní, ktoré bežia a bežia a nič, čo by sa vymykalo ich uspávajúcej priemernosti, neprinášajú.  

      Moju bezodnú oddanosť matkinmu srdcu a túžbu po jeho blízkosti nijako nezmenil ani prirodzený vývoj, ktorý je u mnohých obyčajne sprevádzaný (istý čas) prílišnou vyhranenosťou.

       Cítil som niečo podobné, ako keď stroskotanec na pustom ostrove vo svojej osamelosti a neistote spozoruje svoju záchrannú loď na obzore. Takéto prirovnanie sa pochopiteľne môže zdať prehnané, ale pre človeka, ktorý neustále vrhá svoju energiu, svoje sústredenie a bytie do rozlúsknutia záhady života i smrti, je precitnutie týmto spôsobom skutočnou duševnou záchranou.  

       Nadišiel večer a s ním čas začítať sa do listu. Skôr ako som obálku roztrhol, obrátil som jej popísanú časť k sebe a zrak mi okamžite padol na vysoké iniciálky v ľavom rohu. Dve písmená, ktoré ma podnes desia. Nie že by som sa nepotešil listu od svojho jediného verného priateľa z detstva, ale...už sedem rokov nie je medzi živými !