Labyrint [poviedky]

Čas nemá krídla

Odkedy sa vydala moja staršia sestra a opustila rodičovský dom, často a s obľubou som sa zdržiaval v jej drevom obloženej izbe na poschodí. Nie že by ma natoľko priťahovali skrine s vyblednutými hračkami a bábikami, ani kvôli nádhernému obrazu v starodávnom ráme som sem nechodil, hoci pohľad naň ma vždy rozjasal a oživil vo mne lúčne detské radovánky. Izba mala rovnaký vzhľad, ako pred pár rokmi, kedy sa jej vnútro – najmä počas slnečných doobedí– rozochvievalo až zvonivým hlasom, v ktorom som neraz vybadal onú clivosť mladosti, akou som bol obklopený teraz ja.

Aj dnes som cielene zablúdil vysokými schodmi do priestoru, ktorý ešte stále dýchal podivnými dievčenskými snami o udatných princoch a fantastických hradoch. Domnievam sa, že práve tieto sny– akokoľvek rozprávkovo to vyznelo – zotrvávajú v ich myšlienkovom svete najdlhšie. Presne ako atramentové machule v zošite. Sú tam raz a navždy zapísané, no časom strácajú na farbe i lesku.

Všetko malo v izbe svoje presné, až nemenné miesto. Napokon, nebolo tu treba upratovať – nanajvýš pár krát do roka utrieť prach a zmiesť pavučiny – nakoľko kľučku na dverách sotva kto stláčal a ak aj niekto, tak som to bol ja. Aj dnes som sa posadil na vyziabnutú stoličku vo svetlejšom kúte miestnosti. Neznámy návštevník by mohol nadobudnúť dojem – ak by sa dôkladnejšie pustil do skúmania nábytku, poloprázdnych políc či drobnosťami ovešaných stien – že izba síce patrí osobe jemných citov a jej starostlivým rukám, avšak zanecháva bledý, no zato dotieravý pocit istej tajomnosti, ktorá sa už roky vyparuje spomedzi stien. Pozorovateľ s bujnou fantáziou by si razom vytvoril obraz o zhrbenom stredovekom mysliteľovi, zatvorenom v tejto izbietke pred ruchom spoločnosti a pouličnými udavačmi. Ale či je možné takto fantasticky cestovať do tak ďalekej histórie a pritom neprivádzať - zmenou životného štýlu, prostredia i poznatkami – do rozpakov nejakého dávneho filozofa ?

Možno aj práve preto som do nej tak často a rád chodieval odpočinúť si alebo meditovať. Dnes mi však odpočinok nebol dopriaty. Posledné dni sa rútili priam závratnou astronomickou rýchlosťou a mal som pocit, že len abstraktnými, nadľudskými silami je možné chopiť sa ich obsahu a čo i len na chvíľočku si ich v mysli vybaviť a zdržať ich, kým celkom a nenávratne neodídu do neživej skládky dejín. Moja predstavivosť zvádzala trpké zápasenie s arcikniežaťom času. Nehodlal som sa vzdať za nijakých okolností a práve to ma viedlo ku kroku na cestu, ktorou sa dnes masovo ženú státisíce bezprízorných.

Vracajúc sa časom – striedajúc deň s nocou – do nedávna, zatvoril som oči a prítomnosť pre moju myseľ prestala existovať. Nahradil ju myšlienkový návrat do minulosti s cieľom vrátiť dôstojnosť uplynulým dňom vo vzdušných memoároch. Akokoľvek som sa snažil a s kamennou tvárou sudca hrozil tieňom času, aby sa rozostúpili a vrátili mi ukradnuté spomienky, tým viac sa neúprosne predo mnou zjavovala tmavšia a tmavšia barikáda, ktorá väznila moje činy a slová dní nedávno uplynulých.

Môjho ducha sužovala prapodivná blenovistosť, silnejúca každou stotinou. Každý pozná ten pocit, keď dušu zasiahne šíp ľudskej zloby, nespravodlivé odsúdenie a zraňuje samu podstatu človeka. Intenzita nezáleží na druhu alebo veľkosti slova, ale meria sa podľa vzťahu medzi katom a obeťou. Nepociťoval som ublíženie a predsa ma neustále viac a viac zaplavovala trpkosť budúcna, akoby som mal na krku celý koráb týchto každodenných ľudských prehreškov, činov a slov, bez ktorých by spoločnosť dýchala voľnejšie a o čosi radostnejšie. Napokon som v tom snení nadobudol jasnejší dojem o pôvode náhlej zmeny v mojom najhlbšom vnútri. Prestali existovať dni, ba aj celé roky, desaťročia.Zostala len čistá strasť, ktorá sa scvrkla do jedného bodu a prenikla ma ako Longinova kopija na dramatickom výjave od Berniniho. Usadzovala sa v najskrytejších záhyboch duše a postupne začala útočiť na samotné telo. Nemalo sa ako brániť, pretože alchymisti ešte stále nedospeli k poznaniu, ako nadobudnúť nesmrteľnosť a zvrátiť vekové napredovanie človeka, ohlasujúce sa všemožnými znakmi staroby.

Začal som si nahovárať, že sa mi to len zdá, že oný svet sa takto s ľudskými bytosťami často zahráva a sem tam – kto vie podľa akého merítka – si vyberie niekoľko šťastlivcov, aby im prepustil svojich čakajúcich väzňov. Spomienky. Ako vzbúrený sedliak búšil som do Bastily. Kiež by aj táto bola iba kamenná.

Doteraz si neviem vysvetliť, čomu alebo komu mám (a vôbec mám?)vďačiť za rázne precitnutie zo stavu duchovného úletu do neznámych priestorov, kam ma odvialo počiatočné, celkom nevinné snívanie.

Ani najnadanejší básnik by nikdy nedokázal opísať hrôzu, aká ma premkla, keď som otvoril oči. Ruky, ktoré boli predtým pružné, hladké, bez príznakov ťažkej práce, boli teraz zošúverené ako dva kmene vinnej révy. Boli to ruky starca, zmietajúceho sa na hranici života a smrti. Krv v nich prestala prúdiť silou zurčiacej bystriny a stala sa mútnou hladinou meravého rybníka. Pokryli ich vrásky. Duch sa nástojčivo ozýval a hlasno sa vzpieral prijať tento nepochopiteľný obraz. Ešte stále som sedel na stoličke a neodvažoval sa vzpriamiť hlavu, pretože som si uvedomil, že by som sa musel stretnúť s ďalším a oveľa pochmúrnejším obrazom. Moja sestra sa totiž rada obdivovala počas sedenia. Mal som teda zodvihnúť svoj zrak a pozrieť sa do zrkadla ?

Dobre som vedel, že akékoľvek vzpieranie bolo dopredu odsúdené na neúspech. Načo si teda predlžovať neistotu a živiť myšlienky, formujúce nádherné obrazy portrétu mladosti ? Razom som ich zahnal a pohrozil im. Človek nemôže byť zarmútenejší viac, ako keď sa teší zo svojich fantastických predstáv o stave svojho vnútra – alebo zovňajšku, čo bol môj prípad – ale podvedome o ich pravdivosti pochybuje. Sám Achilles, upierajúc zrak na letiacu smrť s venovaním Parisa, dal by za pravdu tomuto tvrdeniu.

Škľabila sa na mňa tvár starca. Pravá tvár času. Kým som sa zamýšľal nad minulosťou, čas neúprosne a šialene zmenil všetko naokolo, i mňa samotného. Nenazdávajte sa, že je to číra predstavivosť. Čas odhaľuje svoje tajomstvá pre človeka až vtedy, keď je to zbytočné. Je to realita starého človeka, ktorý sa obracia za svojím životom. Aj sto rokov je len nevysvetliteľný okamih. 

Čas neletí. 

Čas nemá krídla. 

Čas sa nám smeje do očí.

Čas prekvapuje tých, ktorí uviazli v minulosti.